Ad Clicks : Ad Views : Ad Clicks : Ad Views : Ad Clicks : Ad Views : Ad Clicks : Ad Views : Ad Clicks : Ad Views :

#ukážka #survival #zombie #kapitola7

/
/
/
515 Views

Na počátku bylo předurčení. Každej má svůj osud předurčenej. Proč jinak by se všechno tohle dělo?

Pustil sa dole po strmom svahu. Okolitý les sa naňho neúprosne tisol svojím hrozivým tichom a nepreniknuteľnými tieňmi. Každé jeho opatrné našliapnutie vyvolávalo hlasnú ozvenu, akoby si samotný les želal, aby ho našli. Vystriehli. Vypátrali.

Potriasol hlavou. Co se to ksakru… co se to se mnou děje?

Ozval sa zvuk prasknutej vetvičky a jeho ruka letela k popruhu pušky prevesenej cez plece. Začal prerývane dýchať, kráčal pomalšie a želal si, aby sa tá prekliata noc konečne skončila. Obzeral sa, všetky zmysly mal vybičované na maximum a čakal na akýkoľvek podnet, aby mohol začať strieľať. Vyprázdniť zásobník a ukončiť toto šialenstvo. Ľudia trhajúci sa na kusy. Jeho to ale nezasiahlo. Nemohlo ho to zasiahnuť. Mal imunitu ako máloktorý človek.

V hlave mu neprestajne lietali divé predstavy, spomienky a rozhovory. Nemohol sa ich zbaviť. Neustále sa opakujúci obraz prehrávajúci sa v jeho hlave znova a znova. Krvavá spúšť a vina, ktorú cítil a výkrik jeho matky, keď k nej nestihol prísť včas. A tie hlasy ozývajúce sa neprestajne dookola. Vyviazol. On vyviazol. Živý. Nie úplne živý, ale ani mŕtvy. Cítil sa výborne. Viac než len výborne. Adrenalín sa mu stal každodenným priateľom.

Dodával mu síl, kŕmil ho, nútil uvažovať rýchlejšie ako zvyčajne…

Nevšimol si zradnú dieru a pravá noha mu do nej vošla až takmer po koleno. Bolestivo ho v nej pichlo, zvalil sa na zem a puška mu vyletela z rúk. Ozval sa hlasný výstrel a les varovne zašumel.

Zostal ležať a premýšľal. Zabila mě vlastní puška? Zvláštne, stále cítil svoje telo, ale akoby patrilo niekomu inému.

Vstaň! prikázal si. Telo ho na počudovanie poslúchlo, vzoprel sa na rukách a vstal. Noha ho bez problémov udržala v stoji.

Na tvári sa mu objavil divý úškľabok. Mě jen tak něco nesloží. Sledujte a učte se!

Aj napriek svojmu sebavedomiu pocítil vo svojom vnútri malého, hryzúceho červíka. Čo ak výstrel niekoho priláka? Nebál sa zvierat ani ľudí. Len jednoducho nechcel bojovať v tmavom, neznámom teréne. V húštinách naňho mohlo striehnuť čokoľvek a jeho pozornosť bola po dlhom a namáhavom pochode otupená. Podľa máp by mal čochvíľa vyjsť z lesa. Orientácia podľa hviezd nebola úplne presná, ale nakoniec sa ukázala nesmierne efektívna, najmä ak bola jasná, bezoblačná noc. Za posledný rok sa naučil veľa vecí, ktoré mu pomohli prežiť. Strieľať, našťastie, vedel už predtým. Ostatné prišlo samé.

Od smrti jeho matky v Brne uplynul už dlhý čas, napriek tomu sa stále nevedel zbaviť omračujúceho pocitu viny.

Měl jsem odejít. Odejít! kričal hlas v jeho hlave každý deň.

Ako aj ostatní, ani on nerozumel, čo sa vlastne stalo. Televízor nikdy nesledoval, ale z internetu sa dozvedel o nepredstaviteľnom násilí, ktoré vypuklo všade na svete. Zväčša tieto správy písali ľudia, ktorí sa ocitli v blízkosti nepokojov. Správy boli chaotické a často si protirečili. Fotografie boli výrečné. New Orleans. Tisíce mŕtvol hnijúcich na uliciach. Kapské mesto. To isté. Paríž. Mesto padlo za pol dňa. A to bola iba špička ľadovca. Vzplanutia nákazy sa zjavovali náhodne a bez akéhokoľvek vzorca. Rusko, Čína, Grécko, Turecko, Francúzsko a mnohé iné.

Argentína. Prvé znepokojujúce správy prišli práve odtiaľ, ale v dobe internetu, preplneného rôznymi konšpiračnými teóriami, si všetci mysleli, že ide o ďalší výmysel. Kto by už len, dočerta, bral vážne akési fotky mŕtvych ľudí, pripomínajúcich zombie? Bledé telá s jasne vystúpenými tmavými žilami, akoby v nich prúdila čierna žlč. Niektoré vyzerali úplne normálne, ale u všetkých bol v otvorených očiach badateľný výraz slepej agresie a črty tváre mali zmraštené, akoby v zlosti. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že to nebol žiaden nepodarený vtip. A to bola, ako sa ukázalo, iba špička ľadovca. Nastala všeobecná panika.

Niektoré krajiny reagovali pomaly, iné nad očakávanie rýchlo. Česko uzavrelo hranice po vzájomnej dohode so Slovenskom. Rokovania trvali iba tri dni. Ľudia protestovali, nechápali, čo sa deje. Neboli zvyknutí na také rýchle rozhodnutia. Rozhodnutie sa prijalo na najvyšších úrovniach bez toho, aby čokoľvek niekomu vysvetľovali. Zmobilizovala sa armáda a hranice boli zabezpečené ešte pred prvým prívalom utečencov. Obyvatelia veľkých miest boli nahnevaní a vystrašení. Tí, čo zostali v zahraničí, mali smolu. Zostali ponechaní svojmu osudu.

„Nákaza vypukla už aj na našom území,“ zaznel ohromujúci záver jedného slovenského redaktora. Česko potvrdilo o dva dni ten istý záver. Ľudia sa pýtali, či je nákaza vo vzduchu alebo ju prenášajú samotní ľudia. Vedci mlčali. Úrady vyhlásili všeobecnú pohotovosť a odporúčalo sa im nevychádzať z domu. Jesť však musel každý. Očakávalo sa, že nastane chaos a začne sa rabovať. K tomu prišlo, ale v oveľa menšom meradle, ako sa predpokladalo.

Otakar sa po smrti matky pokúšal dostať do Nemecka. Nepodarilo sa mu prejsť ani s pomocou prevádzačov. Nemci mali hranicu s Českom silne stráženú. Mysleli si, že sú nedotknuteľní.

Otázka německých utečenců a jejich přerozdělení mezi jednotlivé státy Evropské unie se stalo témou včěrejška, pochmúrne uvažoval, aby sa trochu rozptýlil. Pojídali se navzájem tak rychle, že si nestačili ani vydechnout. Tak se náckové opět přesvědčili, že nejsou nedotknutelní.

Zachechtal sa, ale vzápätí zaklial, keď stúpil do ďalšieho výmoľu. Začal sa sústrediť na to, čo má pod nosom a popritom načúval okolitým zvukom.
Les šumel. Vetvičky na stromoch sa jemne kývali, hoci vietor nefúkal. Tmavý les, presvetlený neduživým svitom mesiaca vytváral neuveriteľné obrazce, ktoré by ani ten najlepší maliar nikdy nedokázal zachytiť na plátne. Konáriky sa kývali a pripomínali pazúry, pripravené zakvačiť sa do svojej koristi. Kríky a kroviská pripomínali obludné pavúčie zámotky, plné tisícov striehnucich odporných čiernych pavúkov, čakajúcich na svoju obeť.

O chvíľu sa prekvapene zarazil, keď zazrel zelené oči, svetielkujúce v tme. Zmeravel a rozmýšľal, prečo ani raz nežmurknú. Záhadu vyriešil až keď sa pohol dopredu a pod nohami cítil kolísavú, neistú pôdu. Kvalitné vibramy sa mu ponorili takmer po členky, ale stihol sa vrátiť kúsok späť, kým nebolo neskoro.

Močiar.

Teraz zbadal viacero zelených svetiel, ale vedel, že ide iba o obyčajný fosforeskujúci mach. Vydýchol si a najradšej by si dal pár faciek.
Nejdřív mysli a nenech se rozházet takovými pitomostmi, prikázal si.
Les mu hádzal stále nové a nové výtvory, ktorými ho chcel vystrašiť. Predstavoval výzvu, ktorej bolo skutočne ťažko odolať. Mal pocit, akoby nebol sám sebou. Blázni a milovníci konšpiračných teórií by si prišli na svoje. Strašný les. Les bludičiek. Utopenec z močiara. Fosforeskujúci zombie vychádzajúci z močiara. Mutanti. Krvilačné bahenné sépie. Ťažko povedať, čo je reálne a čo nie je.

Našiel si veľkú a hrubú vetvu, aby mohol kontrolovať okolo seba pevnosť pôdy. Nakoniec ho to otrávilo, jednoducho cúvol a snažil sa urobiť veľký, pomyselný kruh okolo močiara. Nevedel, pokiaľ siaha, ale netrápilo ho to. Na Slovensku určite nie sú močiare ako v nejakej tropickej džungli. Jednoducho pôjde pár minút smerom na juh a potom to otočí znova na východ. Keby chcel nájsť chodníček cez močiar, potreboval by denné svetlo.

Plán mu vyšiel. Tak, ako predpokladal, narazil na pevnú zem, tiahnucu sa na všetky strany. Našiel schodnú cestu pomedzi stromy a o kúsok ďalej uvidel lúku. Zažiadalo sa mu na chvíľku vyjsť spomedzi stromov a oddýchnuť si na tráve. Napadlo mu, že môže byť plná kliešťov, ale vedel aj to, že táto skorá jar ešte nie je ich sezóna.

Zbavil sa mĺkveho a tajomného lesa a vyšiel na lúku. Boli na nej kríky, mäkká tráva a veľa ovocných stromčekov. Nešlo mu to do hlavy. Uprostred lesa ovocné stromčeky? Podišiel k nim a uvidel, že sú udržiavané a strihané. Na vetvách jedného z nich sa hojdali svietiace jabĺčka.

„Ty vole,“ zašepkal a načiahol sa po jednom z nich. Snažil sa ho odtrhnúť, no nešlo to. Jablko pálilo a vychádzalo z neho tlmené, červenkasté svetlo.
Něco je tady špatně, uvedomil si.

Cúvol a nechal zvláštny strom na pokoji. V hlave mu vybuchol gejzír spomienok, ktoré ho načisto zmiatli.

„Otakare, vem si tuhle čepici,“ dohovárala mu mama a netrpezlivo dupla nohou. „Neotálej. Táta má povolený návštevy jenom jednou měsíčně. Nechci přijít pozdě.“

„Ksakru, já ho vidět nechci! Je mi to u prdele, co si mám dát na sebe!“ zreval dvanásťročný chlapec. V ruke držal šiltovku a odmietol sa podriadiť.

„Když se táta dostane ven, tak tě roztrhne vejpůl a já mu nebudu bránit,“ vyhrážala sa.

„Pokud se k nám někdy vrátí, tak…“

Dospelý Otakar otvoril oči. Krucipísek, co se to se mnou děje? Můj táta byl správnej chlap. Nikdy nebyl ve vězení. Co když… necítim se nějak nejlíp. Možná, že jsem jenom…

Zarazil sa, keď uvidel rozsvietené okná malej chaty o kus ďalej v lese. Rozmýšľal, odkiaľ sa tam tak rýchlo vzala. Bola tam aj predtým, len si ju nevšimol? Určite nie. Ale na druhú stranu… Predtým mal výhľad na ňu zakrytý radom tých prekliatych ovocných stromčekov. Mohol by to risknúť a požiadať o trochu jedla, ale čo ak…

Je to past.

Táto myšlienka sa mu usadila v hlave a nemohol ju dostať von. Rástol v ňom strach a cítil, ako mu pulzuje pred očami biele svetlo. Párkrát zaklipkal očami a zakryl si ich dlaňou. Nahováral si, že všetko bude v poriadku, ale zároveň ho začalo pobolievať hrdlo a rozbolela ho hlava. Zo sekundy na sekundu. Bez akejkoľvek výstrahy. Vzdoroval a bránil sa jej, ale nakoniec ho pohltila bolesť silnejšia ako všetko, čo kedy v živote zažil.

Zkurvená migréna, zastonal v duchu. Ne teď a ne tady.

Ozval sa výkrik, po ktorom sa spamätal.

Mohol iba hádať, či to bola žena alebo muž.

Bežal a bežal. Pozhadzoval zo seba veci, ktoré nepotreboval a nechal si iba pušku a lovecký tesák. Preskakoval výmole, vyhýbal sa stromom a hlasno dychčiac dobehol k dverám chalupy. Nezdržoval sa klopkaním, kopal do nich, kým sa nerozleteli. Vnútri bola tma, ale cítil zápach po horiacich sviečkach. Vkročil dnu pomaly a opatrne, dávajúc si pozor, po čom kráča. Všetko svedčilo o poctivo vystavanej chate. Žiadny luxus, iba nevyhnutný a pevný nábytok.

Rozhodoval sa, či ju má prehľadať alebo radšej zmiznúť skôr, ako sa prihodí niečo naozaj zlé. Jeho zrak sa pomaly prispôsoboval a rozoznával čoraz viac maličkostí. Obraz na stene. Poduška váľajúca sa pri kresle. Dvere vedúce zrejme do spálne. Nepočul ani jediný zvuk. Zdalo sa, že je v chate úplne sám, ale neveril tomu. Chcelo sa mu z plných pľúc skríknuť a prehlušiť mŕtve ticho.

Nakoniec sa obrnil voči všetkému a prebehol k dverám do spálne. Opatrne stlačil kľučku, ktorá zaškrípala a prezradila ho. Vykašľal sa na všetku opatrnosť a prudko ich vykopol.

Postavy. Čierne a mĺkve. Ako na povel vyrazili vpred.

Otakar zreval ako šialenec a inštinktívne konal. Kŕčovito stláčal spúšť a puška sa rozštekala.

Výstrely otriasli celou chatou a jemu sa pred očami objavila jemná ružová hmla. Postavy sa váľali po zemi, ale za nimi ich ešte pár zostalo. Odporne slintali, mľaskali a cvakali zubami. Jeden z nich dostal pažbou do úst a kvíliac sa zvalil na zem.

Takové sračky! Bože, pomoz mi!

Chcel kričať, ale nevládal. Nekontroloval svoje telo, v ktorom sa zrejme spustil jeden zo starých, prastarých zabíjacích inštinktov. Hneď, ako mu došli náboje, chopil sa dlhého noža a bodal, kým vládal. Keď bolo po všetkom, zvalil sa na zem a dychčal od námahy. Postupne sa začínal vracať do reality a premýšľať, čo to malo znamenať. Okolo neho ležala kopa bezvládnych tiel. Bolo ich minimálne desať, možno pätnásť. Muži a ženy. Všetci mali skrivené tváre v agónii, pokryté penou a vytreštené oči.

Niečo nahlas zakvílilo ako zranené zviera a zahryzlo mu do lýtka. Zastonal a skopol zo seba asi pätnásťročné vychudnuté dievča v sukni, ktoré sa skrývalo pod kopou tiel. Odkiaľsi vytiahla nôž a opäť sa naňho vrhla. Útok ľahko zablokoval a jej vlastný nôž jej vrazil až po rukoväť pod sánku. Zachrčala, ustúpila a neveriacky sa dotkla krku, z ktorého sa začala prudko valiť krv. O okamih nato už bezvládne ležala na telách ostatných mŕtvol.

Prokristapána, já to vědel!

Nebolo mu všetko jedno. Rana na nohe nebola hlboká, ale obával sa infekcie a niečoho oveľa horšieho.

„Budeš jako oni,“ zašepkal mu hlas. Vedel, že to sa mu prihovára iba jeho vlastné, zbabelé ja.

„Já nebudu chodící mrtvola,“ precedil a vstal. Videl už pár pohryzených, ktorí sa nepremenili, no bolo ich iba mizivé percento. Nepripúšťal si, že by skončil práve tu, na konci tohto prekliateho lesa. Hlavou mu vírilo množstvo otázok, na ktoré si nevedel odpovedať. Kto svietil v tej chate? Ako sa tam dostalo toľko nakazených? A prečo sa zdalo, že čakajú iba naňho? A ten nôž…

Opäť pocítil ostrú bolesť. Tentoraz v spánkoch. Akoby mu niekto do nich vrazil dlhé a hrubé klince. Donútil sa zhlboka dýchať a vstal. Za nič na svete by nezostal na tomto mieste dlhšie ako pár minút. Nielen kvôli masakre, ale aj kvôli pocitu neustáleho nebezpečenstva. Podišiel k oknu a vykukol von. Sledoval okolie a zároveň si dobíjal pušku novými nábojmi. Pár z nich mu od silnej triašky takmer vypadlo na zem. Nedbal na to, lebo vedel, že ide iba o silný adrenalín, kolujúci v jeho žilách. Bol rád, že žije a môže sa pohnúť ďalej.

Poslednýkrát pozrel z okna, aby sa uistil, že je všetko v poriadku. Vytreštil oči, preglgol a zmocnil sa ho pocit beznádeje. Mal chuť to vzdať a streliť si guľku do čela.

Cez lúku sa presúvali ďalší. Malé aj vysoké, chudé aj tlsté postavičky, ako z bizarného hororového filmu. Oblečení aj nahí. Niektorí so sebou dokonca vliekli palice a zaháňali sa po ostatných a rozbíjali im lebky. Navzájom sa hrýzli, bili, ale takmer úplne nehlučne.

Oni spolupracují. Ne úplně, ale dokážou se spojit!

Táto myšlienka ho uchvátila, kým si neuvedomil, že mieria rovno k nemu.

Jdou si po mně.

Hystericky sa zasmial. Cítil, že sa pohybuje na tenkej hranici medzi zdravým rozumom a absolútnym šialenstvom. Ak by teraz dovolil svojim emóciám prevziať kontrolu, nezvládol by uniknúť so zdravou kožou.
Vyrútil sa von. Živé mŕtvoly alebo krváci, ako im zo žartu vravieval, ho zatiaľ nezbadali. Blížili sa k nemu od lúky a vnímal hmýriace sa postavy. Bežal, čo mu sily stačili. Nevedel, čo bude ďalej. Na okamih mu skrsla myšlienka, že sa vyškriabe na niektorý vysoký strom, v tichosti počká, kým neprejdú okolo a potom sa vráti späť. Zaváhal a spomalil.

Běž. Neohlížej se, nebo tě dostanou.

„Nejdou po mně,“ zadychčane zo seba vytisol a pridal do kroku. Keď prebehol hodný kus lesa, naďabil na starú cestu. Pichlo ho v boku a dovolil si krátku zastávku. Nikde okolo neho sa nič ani len nepohlo. Vykašlal sa na opatrnosť a pokračoval po kamenistej ceste. Potreboval sa dostať čo najrýchlejšie preč. Začínal si cítiť unavené nohy a ramená mu oťaželi.

Ráno není daleko. Jěšte kousek.

Nečakaný úder do hlavy ho zasiahol ako kováčsky mlat. Zaúpel a zrútil sa na zem ako podťatý. Oči mu vyliezali z jamiek, keď mu stiahlo priedušky a nemohol sa nadýchnuť. Triasol sa v horúčke s pocitom, že sa mu rozpadá celé telo.

Já nechci… prosím, NE!

Kričal a plakal zároveň. Nepočul ho žiaden živý človek, iba tí, pred ktorými utekal. Jeho hlas im slúžil ako maják. Spoľahlivo ich viedol cez tmavý les do chvíle, kým od bolesti neupadol do príjemného zabudnutia. Zamdlel a viac nebolo nič. Iba sny, preháňajúce sa jeho hlavou ako stáda splašených bizónov po prérii. Neustále pred niečím unikal, niečím tmavým a hrozným.
„Černé sny jsou znakem nemoci,“ prehovoril k nemu veľmi starý pán. Mal dlhé biele vlasy a šedivú bradu až po pás. Zdal sa byť nahý, ale Otakar v prevaľujúcej sa hmle videl iba nejasne. „A ty seš hodně nemocnej,“ dodal starec.

„Máte pravdu,“ odpovedal Otakar a nervózne sa ohliadal cez rameno. „Kde to jsem? Kdo mě to honí? Kdo jste?“

„Nejhorší nestvůry jsou ty lidské.“ Starec ho vôbec nepočúval. „Co to všichni udělali…“

„Slyšíte mě?“ zreval Otaka. „Na něco jsem se ptal!“

Starec sa zatváril dotknuto, ale skôr, než stihol odpovedať, obraz sa zmenil. Otakar stál na púšti a zdiaľky sledoval dopadajúce bomby. Dovtípil sa, čo sú zač. Na okamih sa ozval zvuk podobný hlasnému gongu a všetko na chvíľu ustrnulo. Vyšľahol záblesk a do vzduchu stúpal výbuch v tvare žiariaceho hríbu.

Obraz sa opäť zmenil. Stál pri oceáne alebo mori plnom odpadkov. Všade bola špina a hnusný smrad. Zem bola čierna a nikde nebola ani stopa po vegetácii. Žiadna známka života.

Jenom v dálce se něco hejbalo… ňáký kostlivec… nebo… co to má, ksakru, bejt?

Prebudil sa na jasné, ostré svetlo, ktoré mu prenikalo popod zavreté viečka. Zmraštil tvár a prižmúril oči, snažiac sa ustáť prúd slnečných lúčov dopadajúcich na jeho tvár. V okamihu si spomenul na posledné zážitky, prekvapený, že je nažive. Blízko neho sedel niekto neznámy. Po pár sekundách nabrala silueta postavy ostrejšie kontúry a rozoznal staršiu pani v zástere, ako ho ustarostene pozoruje. Jeho pozornosť však ihneď upútala druhá osoba. Mohol iba hádať, kto to môže byť. Usúdil, že to bude vnučka alebo dcéra. Dievča s krásnymi červenými perami, múdrymi očami a driečnou postavou. Rozpačito si odkašľal.

„Ste v poriadku? Ako sa cítite?“ spýtala sa žena.

„Jako by mě něco rozervalo na kusy,“ chrapľavo a s námahou odvetil.

„Prokletí krváci… pronásledovali mě. Měl jsem kliku.“ Chcel sa pohnúť, ale ruky mal priviazané k posteli. Nohy takisto.

Žena si všimla jeho zarazený pohľad a ponáhľala sa s vysvetlením. „Všimli sme si, že ste uhryznutý a mali sme obavy, že sa zmeníte na jednu z tých príšer.“

„Docela vás chápu. Jak dlouho jsem u vás?“

„Tri dni ste ležali v horúčke. Našli sme vás na lesnej ceste asi kilometer odtiaľto skoro ráno. Bola to fuška dostať vás sem. Môžete tu pár dní zostať, ale s dcérou máme potraviny ledva pre seba, takže…“ rozpačito zmĺkla a pritom stále naňho striehla. Akoby čakala, že sa s ňou začne hádať.

Otakarovi to bolo rýchlo jasné. Pár dní preňho znamenalo maximálne jednu noc. Na ich mieste by urobil presne to isté.

Vtedy sa do rozhovoru zamiešala dcéra. „Mama, daj mu dole tie povrazy. Veď vidíš, že je v poriadku.“

Otakar sa na ňu usmial, zatiaľ čo mu uvoľňovali spútané ruky a nohy. Hezká, ale zrějmě ne dost chytrá. Nebo tady bylo něco, co si nevšiml?
Keď bol voľný, posadil sa a zhodil zo seba tenký paplón. Bol oblečený do pomerne čistých nohavíc a hrubej košele.

„Děkuju za vaše prádlo, ale kde jsou mé věci?“ spýtal sa s pohľadom upretým na dcéru.

„Vaša puška a ostatné veci sú tu,“ zašepkala a ukázala za čelo lôžka. Líca sa jej sfarbili sýtou červeňou. Jednoducho si nemohla pomôcť. Ten český chlap sa jej veľmi páčil. Tie krásne modré oči. Pružná postava. Chrapľavý hlas. A ona už tak dávno… Obzrela sa na mamu, ale tá mala oči iba pre cudzinca.

Otakar sa uvoľnil a obzrel sa na kôpku svojich vecí. Bolo tam všetko, s čím naposledy unikol. Puška, nôž a kôpka starostlivo poskladaných cestovných handier.

Matka si medzitým všimla dcérin záujem. Zhrozila sa a pomyslela si, že bude musieť cudzinca čo najrýchlejšie dostať preč. „Môžem vedieť, kam ste sa vlastne doteraz uberali? Hľadáte bezpečné miesto?“ spýtala sa a popritom sa zamračila na dcéru.

„Dá se to tak říct,“ pokrčil plecami a načiahol sa po puške. „Hodlám se vydat na východ do hor. Slyšel jsem, že se tady na Slovensku daří odlehlým usedlostem.“

„Nič také sme nepočuli,“ namietla dcéra a s údivom pozrela na matku. Obe so znepokojením hľadeli, ako kontroluje zásobník s nábojmi. Matka mala za pásom revolver a nebadane naň položila ruku. Bola pripravená. Keď cvakla poistka a pažba udrela na drevenú podlahu, s úľavou si vydýchli.

Všimol si to a mal čo robiť, aby potlačil škodoradostný úsmev. „Nebojte se, já nejsem zrůda,“ upokojoval ich. „Zachránili jste mi život. To je dluh, na který se nezapomíná.“

„Ste slušný chlap, to je vidieť na prvý pohľad,“ vyhlásila matka a trochu škrekľavo, hystericky sa zasmiala.

„Keby ste videli, s čím sme si tu museli poradiť predtým,“ pridala sa aj dcéra. „Vyplienili nás. Ledva sme si zachránili holé životy.“

„Všude jsou bandy špinavců,“ súhlasil a o sekundu nato strelil matku do brucha. Urobila polobrat a so slabým výkrikom spadla na zem. Dcéra s výkrikom ušla skôr, ako do nej stihol vpáliť ďalšiu guľku. S hlasným plačom utekala z chalupy von.

Otakar so zdesením hľadel na slabý pásik dymu, vychádzajúci z hlavne pušky.

Já jsěm nechtěl! Přísahám!

Vzápätí vybehol von tiež a bosou nohou šliapol na ostrý kameň. Zasyčal od zlosti, avšak práve vtedy uvidel svoju unikajúcu obeť. Bleskovo zamieril a dvakrát vystrelil. Padla ako podťatá, ale pre istotu sa šiel pozrieť, či ju nie je treba doraziť. Krivkal a nadával pri každom kroku, kým k nej nedorazil.

Ležala pri nízkom drevenom plote a tvár mala na nepoznanie. Ďalšia guľka jej zasiahla krk, odkiaľ sa rýchlym prúdom valila teplá krv.

Cos to udělal, ty zmetku?

„Já nevím, nevím!“ zvrieskol a hľadel do prekvapených, vyhasnutých očí, ktoré už nikto nikdy viac neuvidí smiať sa. Smutne sa dívali priamo naňho.

Bol krásny deň. Slnko bez starostí rozlievalo žiarivé lúče, ohrievajúce celú zem. Práve vtedy sa z chalupy ozval detský plač a Otakar sa so strašným výrazom na tvári obrátil späť.

Musí se to udělat. Prostě musí.

Nechci. Já ne!

Pomaly a rozvážne si zavesil pušku cez rameno. Mal nedostatok nábojov a…

Nůž je praktickej.

  • Facebook
  • Twitter
  • Google+
  • Linkedin
  • Pinterest

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto:

By continuing to use the site, you agree to the use of cookies. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close