Ukážka z pripravovaného psychotrileru (pracovný názov – Dieťa)

/
/
/
227 Views

1. kapitola

Aj v neskorých letných hodinách vládli v Bratislave neznesiteľné horúčavy. Hneď po západe slnka sa začalo z rozpálených betónových plôch uvoľňovať nadbytočné teplo. Obyvatelia, a najmä tí, ktorí nemali v domácnostiach klimatizáciu, z toho šaleli. V dome Trojanových však vládla úplne iná atmosféra. Mrazivá a chladná.
„To nemôže byť pravda.“ Rastislav Trojan zízal na monitor a neveriacky krútil hlavou. Pošepky opakoval stále tú istú vetu dookola, zatiaľ čo si prezeral video.
Tváre. Mená. Čísla.
Záznam si púšťal znova a znova. E-mail s videonahrávkou mu prišiel okolo deviatej večer. Najprv si myslel, že ide o nepodarený žart, ale…
„Pusti to ešte raz,“ vzlykla jeho manželka Sandra a prstami mu kŕčovito zvierala plece. Uhľovočierne vlasy mala strapaté a hnedé oči sa pod záplavou sĺz takmer nedali rozoznať.
Meravo klikol na tlačidlo Play.
Nahrávka sa ihneď spustila. Obraz bol mierne rozostrený, ale aj tak bez problémov videli pivničnú miestnosť, do ktorej dopadalo chabé svetlo cez jediné špinavé okno. V pivnici vládol chaos, bola tam hrdzavá vaňa, rozpadávajúci sa stôl a množstvo starých harabúrd, aké sa nájdu v každej pivnici. Záber kamery sa pomaly posúval zľava-doprava a zachytával spútané postavy na stoličkách v strede miestnosti. Traja chlapci a tri dievčatá. Na hrudi mali prilepené papiere s menom, priezviskom a sumou.
60 000 eur.
Každý z nich mal v ústach vrazený kus handry. Vypleštené oči upierali do kamery a neprestajne sa pokúšali vyslobodiť z pút. Márne.
„Michal,“ stonala Sandra neprestajne. „Miško, Miško.“
Roman sa neovládol. „Je tam aj naša dcéra!“ zakričal a potlačil chuť poriadne ňou zatriasť. „Si slepá?“
„Áno,“ šepla. „Som príšerne unavená.“
„Chcú výkupné,“ zamrmlal. „To dáme dohromady. Musíme.“
Nedokázal jasne uvažovať. Pociťoval iba inštinktívnu hrôzu pri pomyslení na to, ako ich deti trpia. V spánkoch mu búšila neznesiteľná bolesť a mal pocit, akoby ho udreli po hlave lopatou.
Takmer nereagoval, keď sa Sandra načiahla a vzala zo stolíka jeho mobil. O necelú sekundu sa v ňom rozlial neblahý pocit. Jej dlhé nechty vydávali na dotykovom displeji nepríjemný klopkavý zvuk.
„Čo to robíš?“
„Volám na políciu,“ vyhlásila.
Odsunul sa od stolíka a priskočil k nej. Ignoroval jej prestrašený krik a vytrhol jej mobil z ruky. Uľavilo sa mu. Spojenie bolo zavčasu prerušené. Od zlosti hodil telefón na zem.
„Zbláznila si sa?“ zreval. „Nečítala si ten e-mail?“
„Klamú!“ vykríkla. „Aj keď zaplatíme, nevrátia nám ich! Už ich neuvidíme! Chcú, aby sme hrali podľa ich pravidiel! Nemôžu nás všetkých sledovať!“
Roman bol v tvári biely ako stena. „Ja nič riskovať nemienim,“ odsekol.
Vtedy si spomenul na Eliáša a v hrudi sa mu rozhorel plameň nádeje. Iba on im bude schopný poradiť.

Alica Klementová vkročila do svojej šatne na smrť unavená. Deväťhodinový operačný zákrok jej dal poriadne zabrať. Mala päťdesiattri rokov a cítila, že bude musieť zvoľniť tempo. Zatiaľ sa však za nič na svete nemienila vzdať prestíže, ktorá jej prináležala ako jednej z najlepších chirurgičiek na Slovensku. Práca pre súkromnú kliniku jej navyše prinášala mesačnú mzdu, na akú priemerný človek musí pracovať celý rok.
Rýchlo vošla do sprchy a dôkladne si umyla vlasy. Potom sa dvadsať minút nechala striedavo bičovať horúcou a studenou vodou. V tele sa jej rýchlejšie rozprúdila krv a zhlboka dýchala.
Zo sprchy sa vypotácala s blaženým pocitom. Dosucha sa vyutierala a začala si fénovať svoje dlhé ohnivočervené vlasy, na ktoré bola odjakživa hrdá. Popritom siahla do kabelky po mobil, zvedavá, či jej prišlo pozvanie na večierok, ktorý organizoval jeden z vďačných klientov.
Čakalo ju tam niečo iné. Neveriacky zažmurkala a ešte raz si prečítala novú správu. Z hrdla sa jej dral rozzúrený výkrik, ale ovládla sa. Od zlosti očervenela v tvári a rýchlo sa obliekala. Video v prílohe odignorovala. Teraz musela ísť domov a zistiť, do čoho sa jej syn zaplietol.
O chvíľu už sedela v aute a netrpezlivo štartovala. Vyrútila sa z garáží a len o vlások minula vyľakaného strážcu parkoviska, ktorý sa vracal z pravidelnej pochôdzky.

..

Laura Isková sa po súloži spokojne zvalila na bok. Muž vedľa nej ledva dýchal, mal pocit, že ho obchádza infarkt. Srdce mu búšilo ako o závod a stehná sa mu od vypätia triasli.
„Si v poriadku, miláčik?“ zaštebotala a prstom mu prešla po spotenej hrudi.
„Nie,“ zachripel. „Nie som dostihový kôň.“
„Nebuď smiešny,“ zasmiala sa a pozrela na hodiny. „Tie tri hodiny ťa tak vyčerpali?“
Neodpovedal. Obchádzali ho driemoty.
„Hej!“ skríkla. „Ešte sme tu neskončili.“
„Ja áno,“ vyhlásil a vstal. Zamieril do kúpeľne a tackal sa ako opitý. „Idem do sprchy a potom domov.“
„Slaboch,“ precedila pomedzi zuby a načiahla sa po mobil. Otvorila si aplikáciu Tinder a znudene klikla na notifikácie. Keď uvidela zhodu v blízkom okolí, spokojne sa usmiala.
Nikdy nemala dosť. Vedela, že je závislá na sexe, ale neriešila to.
Správa, ktorú dostala v nasledujúcej minúte, jej však dokonale vyhnala z hlavy všetky erotické predstavy. Zbledla a v hlave pocítila prvý náznak migrény. Siahla po Ibalgine, ktorý mala vždy poruke a donútila sa triezvo uvažovať. Napokon, bola právnička.
Keď sa s ňou jej milenec lúčil, neušiel mu jej kamenný výraz.
„Hneváš sa na mňa?“
Otázka jej z nejakého dôvodu prišla smiešna. „Choď dočerta!“
Vzápätí za ním zatresla dvere takou silou, až sa otriasla stena.

Kamil Ulman sa práve prehrýzal cez hrubú zložku dokumentov a účtovných dokladov, ktorú mu na kontrolu poslala jedna z najväčších slovenských firiem. Pošúchal si unavené oči a v duchu hromžil na neschopných idiotov, ktorí mu nedodali všetko, čo požadoval.
Ako vždy to poplietli.
Vtedy mu na stole zazvonil telefón. Zľakol sa a lakťom sa mu podarilo zhodiť väčšinu papierov na zem.
„Kristepane!“ zanadával a pozrel, kto mu volá. Kristína. Nálada sa mu o čosi zlepšila, ale nechápal, prečo mu volá tak neskoro v noci.
„Ahoj, láska. Už si skončila šichtu?“ spýtal sa.
„Len som chcela vedieť, či sa zajtra vidíme,“ zaštebotal mladý hlások.
„Vieš, že to nejde,“ odvetil. „Zajtra… zajtra nemôžem. Ale pozajtra sa vidíme, prisahám.“
„A prečo zajtra nie?“
„Žeby som mal prácu?“ vyštekol, ale ihneď to oľutoval.
„Prácu?“ hlas mala nečakane jedovatý. „Ideš do nemocnice, však?“
„Neviem, o čom to hovoríš,“ odvetil dutým hlasom.
Zasmiala sa. „Hlupáčik, mňa nemusíš ojebávať. Viem, že ideš na návštevu za svojou ženou. Ak sa nemýlim, volá sa Denisa, však? Koľko tam už leží? Pol roka? Myslíš, že som sprostá? Ja nie som žiadna štetka, ktorá ti ochotne vyfajčí, len čo sa jej ozveš!“
„Prestaň s tými kravinami!“ skríkol a utrel si zarosené čelo.
„Nemal si mi tvrdiť, že si nezadaný,“ zlostne vyhŕkla. „Teraz si to vypiješ, prisahám!“
„Ty…“ nestihol dokončiť a v uchu sa mu ozývalo iba pípanie.
Rýchlo sa presunul k počítaču a otvoril si Facebook, kde si okamžite vyhľadal jej profil.
Zablokovať užívateľa.
Len čo to spravil, cítil sa o čosi lepšie. Pri troche šťastia nebude o nej už nikdy v živote počuť. Vedel, že zapliesť sa s ňou bola chyba, ale jednoducho nedokázal odolať pokušeniu.
Premýšľal, čím by ho tak mohla prekvapiť. Nikdy jej neodoslal žiadnu sms-ku či fotku. Ich komunikácia prebiehala výhradne cez sociálne siete a telefonicky. Vždy si v podobných prípadoch počínal čo najopatrnejšie, lebo vedel, že raz môže nastať čas, keď bude konfrontovaný s nazlostenou milenkou. Len dúfal, že si nestihla spraviť nejaké screenshoty z ich konverzácie.
Devätnástky boli vždy problém.
Ibaže on bol vždy o krok popredu.
Ešte si išiel skontrolovať emailovú schránku.
A vtedy zistil, že má problém. Obrovský.

Anton Bielik trčal v znovuotvorenej nelegálnej herni a užíval si poriadnu dávku endorfínov. Práve sa mu podarilo získať bank v pokri a spokojne si ukladal žetóny na úhľadné kôpky. Chystal sa ísť domov, ale uvažoval, či by neskúsil ešte jednu hru.
Varovný pohľad krupiéra mu pomohol vytriezvieť. Kývol hlavou smerom k prichádzajúcim hosťom a on pochopil. Najvyšší čas odísť. Nie preto, že by nedokázal poraziť ruských gamblerov, ale práve preto, že prehru by niesli len veľmi ťažko.
O peniaze by sa báť nemusel, pravidlá v tejto komunite boli jasné. Viacero šikovných hráčov však skončilo na ulici s rozbitými hlavami a dolámanými nohami. Po niečom takom rozhodne netúžil.
Rozlúčil sa s krupiérom a s ľahkosťou sa vyhol pozornosti neželaných spoločníkov. O malý moment už sledoval, ako mu sporo odetá slečna podáva vyše sedemtisíc eur v nových bankovkách. Usmial sa na ňu a peniaze si bez kontroly strčil do vnútorného vrecka na bunde. Vedel, že by sa neodvážila dať mu ani o euro menej.
Vykročil po chodbe smerom k východu a zapols si mobil, ktorý musel mať v herni vypnutý. Bolo to nepísané pravidlo. Najnovšia správa ním otriasla a musel si ju viackrát prečítať, aby si bol istý, že ju správne pochopil.
Východ slnka ho zastihol pred herňou. Sedel na obrubníku, neustále si prehrával video, až kým sa mu nevybila batéria. Tam ho stretli ďalší hráči, ktorí vychádzali z ošarpanej budovy so sklamanými výrazmi a začudovane hľadeli, ako bezducho hľadí do prázdna.
Potom vstal a odpotácal sa preč.

2. kapitola


Zabudla si tvár tej ženy? Rozprávaj sa so mnou!
Nikdy! Prisahám!
Mala som pocit, akoby sa do mňa zabodávalo tisíce drobných a nesmierne ostrých črepín. Prenikali mi cez kožu, kliesnili si cestu cez mäso, šľachy, dostávali sa do krvného obehu, odkiaľ prúdili do mozgu, srdca, pľúc, túžili ma umlčať a spáliť.
Vrieskala som od bolesti, ale nebolo hlasu, ktorý by ma utešil. Nočné mory ma opantávali natoľko, že som strácala zmysel života a len som sa bezmocne potácala na hrane medzi čírym zúfalstvom a hlbokou temnotou.
Mrazivý hlas sa spýtal opäť. Čo nás predurčuje byť tým, čo drží čepeľ meča?
Ako vždy, nevedela som to. Z hrdla sa mi vydierali iba zmučené chrapľavé stony, do ktorých kričalo a plakalo kdesi malé bábätko.
To, ktoré odišlo bez mena.
Nenávidela som sa za to, ale túžila som, aby už konečne stíchlo. Ako som ho mohla počúvať? Videla a cítila som ho všade, na každom kroku.
A nebolo úniku.

3. kapitola

Napätí spolužiaci sa stretli tri dni pred akciou. Rozpačito a zároveň vzrušene očakávali, či niekto necúvne.
„Nemôžem uveriť, že to naozaj robíme.“
„Ja sa už nemôžem dočkať,“ vyhlásila Jana. „Jediné, čoho sa obávam, je to, či to celé dopadne podľa našich predstáv. Nespravili sme niekde chybu?“
„Žiadna chyba,“ pokrútil hlavou Michal. „Všetko je premyslené do najmenšieho detailu.“
Partia usilovne premýšľala nad tým, čo by sa mohlo zvrhnúť. Vysoký a atletický Dušan s nepokojnou hrivou uhľovočiernych vlasov si napravil na nose okuliare. Tváril sa smrteľne vážne a ako jediný neskrýval svoje pochybnosti. Aspoň tak sa to zdalo ostatným.
Vedľa sedela jeho priateľka Jana. Prsty mali navzájom prepletené a v jej veľkých orieškovohnedých očiach videl tisíc nevyslovených otázok. Odovzdane pokrčil plecami a usmial sa. Čo narobíš? pomyslel si. Nenechám ťa v tom samú.
Plavovlasý Michal sa zadíval do prázdna a pery sa mu nehlučne pohybovali. Jana bola na výstredné správanie svojho brata zvyknutá, doslova počula, ako sa mu v hlave hmýria myšlienky. Všimla si, ako sa napriamil a spokojne si pobúchal po stehnách. Tvár sa mu rozžiarila a z celej skupinky náhle opadlo napätie.
Drobné dievča s ružovými vlasmi, sediace kúsok od Michala, ho poštuchlo lakťom. „Zvládol si vyriešiť ďalší rébus, génius?“ Luciin obdiv k nemu hraničil s posvätnou úctou. Jana ju vždy podozrievala, že si doma schováva jeho fotku a zaspáva spolu s ňou. Neustále sa k nemu tisla, dávala mu na obdiv hlboký výstrih na čiernych šatách, ale jeho to nechávalo chladným. Tento odstup Luciu dráždil, musela ho dostať za každú cenu.
Jej najlepšia kamarátka Lenka sa tvárila neurčito. Čosi sa jej na tom pláne nepozdávalo. Nebola si istá, kto prišiel s plánom na únos. Potom o pár dní začala o ňom rozprávať Jana. Ako čoraz známejšia youtuberka videla pred sebou žiarivú budúcnosť plnú ponúk na atraktívne spolupráce. Vôbec by jej neprekážalo, keby sa do prípadu zapojila polícia. Starosti jej robil Dušan, ktorý mal ustavične nejaké výhrady, hoci to nebol žiadny zbabelec. Miloval náročné výzvy, mal však svoje hranice. Jana ich však nemilosrdne búrala každým spoločne stráveným dňom, až kým nezostalo konečné rozhodnutie na Lenke. Tichá a pokojná, tá nálepka jej v partii prischla už dávno.
Vnútri v nej však blčal silný plameň hnevu a bolesti, ktorý pociťovala voči svojmu otcovi. Práve nenávisť ju zlomila a donútila povedať svoje áno.
Aj keď pochybovala, že to dobre dopadne.
Už jej na tom nezáležalo.

4. kapitola

Pred piatimi mesiacmi.

„A ako to ide v škole, Richard?“ spýtala sa Martina a potlačila zívnutie. Nebadane pozrela na hodiny. Trištvrte na štyri.
Všimol si to a pery sa mu roztiahli v širokom úsmeve. „Lepšie to už nemôže byť,“ odvetil. „Ako to ide v práci, pani Kálayová?“
Občas bola z jeho otázok naozaj unavená. Dvadsaťšesť rokov psychiatrickej praxe a každým dňom cítila čoraz viac, ako sa jej stýraný mozog dožaduje odpočinku. Od všetkých tých ľudí, ktorí čakali od nej spásu, hoci niektorým išlo viac o tabletky a stav, ktorý po nich nasledoval. Nečudovala sa im. Sama by si najradšej niečo dala na upokojenie, ale nesmela. Ešte nie.
„Dávajú ti niečo naše sedenia?“ odpovedala protiotázkou.
„Jasné,“ neisto odvetil. „Ak sa vám zdalo, že som drzý, tak sa ospravedlňujem.“
Uprene si ho premeriavala pohľadom. „Nič sa nedeje. Ešte máme pár minút, tak čo keby si mi povedal nejakú novinku?“
„Mám nového kamaráta,“ zamrmlal. „A je vážne super.“
„Zo školy? Spolužiak?“
„Hej.“
„Nešikanuje ťa? Pamätáš si, ako si mi vravel…“
„To nie je tak,“ rýchlo sa bránil a očervenel pri tom. „Michal si zo mňa nerobí srandu. Pomohol mi, keď som mal problémy.“
„Kedy si ho spoznal?“
Neodpovedal, iba nervózne preglgol.
Urobila si poznámku do notesa a prísne sa naňho zahľadela. „Nechceš mi to povedať?“
„Pred troma mesiacmi.“
„Na predchádzajúcich stretnutiach si ho ani slovom nespomenul. Myslela som, že si dôverujeme…“
„Ja vám verím,“ vyhŕkol. „Ale bál som sa, že až to sám vyslovím, že to, že…“
„Že to nebude skutočné?“
„Že sa stratí.“
„A stratí sa?“
„Je tu. Ešte stále je tu,“ vyhlásil.
„Bola by som naozaj rada, keby som ho mohla vidieť. Predpokladám, že ho máš medzi priateľmi na sociálnych sieťach. Alebo sa mýlim?“
Spozornel. „Samozrejme, mám ho v priateľoch na Facebooku. Okrem toho máme spoločnú fotografiu.“ Vytiahol smartfón a rýchlo doňho ťukal. Potom jej ho bez slova podal, aby sa mohla presvedčiť, že si nič nevymýšľa. Skutočne tam bol odfotený s vysmiatym mládencom a držali sa okolo pliec.
„Teším sa aj za teba,“ vyhlásila a rýchlo vstala. „Robíš pokroky. Nadnes to ukončíme, čo povieš?“
„Áno.“
Rozlúčila sa s ním a len čo za ním zatvorila dvere, odomkla skrinku so spismi a vytiahla si fľašu koňaku. Pri nalievaní sa jej ruka triasla, hrdlo fľaše nepríjemne zacengalo o pohárik.
„Na zdravie,“ zahundrala a na dúšok ho vyprázdnila.
Keď sa ozval zvonček, mala už poriadne vypité, ale neobťažovala sa fľašu schovať. Opäť išla k dverám a otvorila ich.
„Michal? Čo tu robíš?“
„Dobrý večer,“ pozdravil. „Prepáčte, ale… vraveli ste, že môžem prísť aj o deň skôr.“
Hlupaňa, nadávala si v duchu. „To je v poriadku,“ prikývla. „Len poď dnu, máme čo doháňať.“

5. kapitola

V podvečer akcie už išlo do tuhého.
„Mobily?“
„Zničené. Niet sa čoho báť.“
„Tabletky?“
„Tie mám ja,“ vyhlásil Richard a ukázal igelitovú taštičku napchatú rôznymi krabičkami.
„Odkiaľ si to všetko vzal?“ nechápala Lenka.
„Mama robí v nemocnici,“ mykol plecom. „Ten arzenál liekov a hypnotík u nás doma by položil na lopatky aj slona.“
„Ja nechápem len jedno,“ ozval sa Dušan podráždene. „Musíme sa tým svinstvom naozaj nadopovať?“
„Ak by niečo nevyšlo, budeme mimo podozrenia,“ upokojoval ho Michal. „Krvné testy by preukázali, že sme mali v krvi Rohypnol. A keďže sme sa práve vytratili z diskotéky, každý by si domyslel, že nám čosi nasypali priamo tam.“
„Čo ak zistia, že si všetko vzal doma?“ upriamil Dušan pozornosť na Richarda.
Nepokojne sa zahniezdil a čosi nezrozumiteľne zamrmlal.
„Si hluchý? Na niečo som sa ťa pýtal.“
„Nechaj ho,“ ozvala sa Jana. Nemohla si pomôcť, bolo jej toho popleteného chlapca ľúto. „Jeho matka má také postavenie, že by sa neodvážila priznať, že kradne v nemocnici. Je to tak?“
Richard vďačne prikývol. „Je to kleptárka,“ zmätene zahundral a pobral sa preč. „Musím sa vyšťať.“
„Asi myslel kleptomanku,“ prevrátil oči Dušan a s obavou pozrel na Michala.
„Je trochu čudný,“ pritakal. „Bez neho by sme to však nedokázali zrealizovať.“
Sedeli v starom aute a boli čoraz nervóznejší. Ich predstavivosť sa rozbehla na plné obrátky, nedokázali predvídať, ako to celé dopadne. Tá neistota ich napĺňala adrenalínom, napätie sa zvyšovalo každou hodinou. Okolitý svet im pripadal živší a skutočnejší ako kedykoľvek predtým.
Len Michal a Richard mali vodičské preukazy, keďže boli plnoletí, ale Richardovi sa podarilo ukradnúť čiesi auto, preto naňho pripadla úloha šoféra. Ostatným tvrdil, že je strýkovo. Chcel byť pre nich prínosom a za každú cenu sa snažil ukázať, čo sa v ňom skrýva. Jeho duševné pochody však boli nevyspytateľné, čo jeho kamarátov poriadne znervózňovalo. Kedykoľvek upadol do depresií a nebolo s ním reči.
Michal sa však zaňho zaručil. Nevedeli, odkiaľ sa v ňom berie toľko trpezlivosti s tým čudákom, ale akceptovali to.
Len čo sa vrátil, uľahčene si vydýchli. Usmieval sa a štrngotal kľúčmi od auta.
„Ste pripravení, vážení?“ zvolal Richard. „Akcia únos začína!“
„Ticho!“ zahriakli ho všetci a vyčítavo pozreli na Michala, ktorý si práve nesmierne starostlivo skúmal nechty.

  • Facebook
  • Twitter
  • Google+
  • Linkedin
  • Pinterest

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

It is main inner container footer text
HTML Snippets Powered By : XYZScripts.com
%d blogerom sa páči toto:

By continuing to use the site, you agree to the use of cookies. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close