Súťažná poviedka Martinus Cena Fantázie 2021

U ž iba pätnásť dní,“ ozval sa Kristián.

Neochotne som sa odvrátil od okna, bubnujúc prstami po guľatom bruchu plnom drobných, takmer mikroskopických otvorov. V deň mojich pätnástich narodenín som mal konečne vyjsť von.

Do rozkvitnutých polí. Blížilo sa obdobie zberu.

V megalopolise, meste budúcnosti, mi začínalo byť pritesno.

Dráždivá vôňa kvetín ma načisto pohlcovala, cítil som ju dokonca aj cez hrubé sklá na najvyššom poschodí nášho mrakodrapu. Tak isto to bolo aj s mojimi deťmi. Nepokojne hučali v mojich útrobách, pripravené vzlietnuť a dať sa do práce. Tíšil som ich myšlienkami, tešil som sa rovnako ako oni. Ani ja som ešte nebol na poliach, ale to sa čochvíľa malo zmeniť.

Kristián nechápal, čo pociťujem. Patril k obávanej bojovej kaste – bol to risin, strážca a spoločník v jednom. Jeho jediným účelom bolo chrániť a sprevádzať ma na každom kroku. Vyrastali sme spolu, mali sme spoločnú izbu, bol mi viac bratom ako priateľom.

Fyzicky sme nemohli byť viac odlišní.

Vysoký a mocný Kristián mal nakrátko ostrihané čierne vlasy, chodil pružne ako mačka, striehol na akékoľvek nebezpečenstvo. Pokiaľ sa ku mne priblížil iný risin, bez váhania sa naňho vrhol a poriadne ho dotĺkol, hoci vedel, že by sa mi neopovážil ublížiť. Svoju prácu bral mimoriadne vážne, bol vycvičený zabíjať. Jeho čierna uniforma vystužená tvrdým kevlarom vzbudzovala rešpekt, na boku sa mu hojdala pištoľ.

Ja som bol od neho minimálne o dve hlavy nižší a ťažší aspoň o tridsať kíl. Vlasy mi nikdy nenarástli, v ústach by ste mi nenašli ani jeden zub. Nepotreboval som ich, nikdy som nemusel nič prežúvať. Bolo o mňa postarané. Ako medonos som mal v megalopolise vysoké postavenie. Bolo len málo tých, ktorí sa zrodili s predispozíciou byť živým ľudským úľom. Chodili sme odetí v bielych tunikách – znak našej nedotknuteľnosti.

Po tretej svetovej vojne, kedy sa naposledy rozozvučali poplašné sirény, vzlietli jadrové hlavice a zamorili väčšinu zemského povrchu, vymreli aj tvory, ktoré sa starali o naše prežitie. Včely iba márne vzlietali, snažiac sa získať obživu, nenachádzali nič, iba spustošenú zem. Ľudstvo postupne degenerovalo, až kým sme neprišli my.

Lietavky a Medonosi.

Tie, ktoré opeľujú a Tí, ktorí zbierajú.

Vypestovali nás v skúmavkách, boli sme napoly ľudia, napoly mutanti.

Bezpohlavní.

Riadili sme sa svojimi pudmi a keď sa v popukanej zemi opäť objavil náznak vegetácie, dali sme sa do práce. Po stáročiach sa ľudstvo opäť dostalo na výslnie. Vládol nový poriadok, v ktorom takmer úplne vymizol teror a strach. Opäť sme ovládli technológie, tentoraz sme boli múdrejší. Žiadne zbrane hromadného ničenia, všetky prostriedky smerovali do výskumu a vývoja. Najbystrejšie mozgy sa spojili, aby vytvorili lepší svet.

Každý mal účel.

Až na pár rebelov. Objavovali sa sporadicky, nikdy som nedostal odpoveď na otázku, o čo im ide. Zdalo sa, že vyrastajú priamo zo zeme. Ozbrojení po zuby ako naši risinovia, odhodlaní zničiť spoločnosť, v ktorej sme žili. Našťastie sa ich aktivita sústreďovala iba na vonkajšie kraje, v blízkosti megalopolisu mi nehrozilo ani najmenšie nebezpečenstvo.

Nenávidel som ich.

Hnusili sa mi.

„Dusím sa tu,“ zašepkal som a zvalil sa do najbližšieho sedadla.

„Félix, môžeme ísť na terasy,“ pokrčil plecami Kristián. „Trocha čerstvého vzduchu nám neuškodí.“

„Tak som to nemyslel!“ Podráždenie vo mne rástlo, zmocňoval sa ma čoraz väčší nepokoj.

„Viem, ako si to myslel,“ odvetil s úsmevom. „Obdobie zberu sa blíži a ty sa už nemôžeš dočkať. Pud ťa ženie von, ale nezabúdaj – dostaneš sa tam iba v sprievode starších. Pridelia ti...“

„Toto všetko viem,“ prerušil som ho. „Zabudni na to.“

Postavil som sa a kráčal preč, späť do svojej izby.

Lietavky, ktoré práve prichádzali na terasu, som okázalo ignoroval.

 

***

 

Posteľ podo mnou ticho zavŕzgala. Znepokojene som pozrel na druhý koniec miestnosti, ale Kristián sa ani nepohol. Z úst mu vychádzalo slabé chrapkanie, napokon, bola hlboká noc.

Čo najtichšie som vstal a po špičkách prešiel k dverám, pri ktorých bola odložená moja tunika. Navliekol som sa do nej a jemne stlačil kľučku. Poddala sa, ani raz varovne nezaškrípala. O chvíľu som sa už ponáhľal po schodisku nadol, načúvajúc, či sa neblížia stráže.

Ak by ma pristihli... radšej som na to ani nepomyslel. Neposlušnosť sa tvrdo trestala, párkrát som počul o prípadoch, kedy mladým medonosom či lietavkám odmietli v ďalšom roku vstup na polia. V noci bolo zakázané kdekoľvek sa potulovať, najmä bez prítomnosti svojho strážcu.

Ocitol som sa na spodnom podlaží, cez zatvorené dvere ku mne z haly doliehal akýsi hluk. Opatrne som ich pootvoril a uvidel som skupinku dvoch rozčúlených risinov. Kričali na seba a ruky mali na zbraniach.

Čo najopatrnejšie som sa stiahol späť. Nezaujímalo ma, čo sa deje, iba ma zamrzel fakt, že sa predným vchodom nikam nedostanem. Z hrude sa mi vydralo povzdychnutie a včely v mojom vnútri nepokojne zabzučali. Poznali plán, povzbudzovali ma, aby som našiel riešenie.

Ale ako?

Na plece mi nečakane dopadla ťažká ruka, ledva som potlačil zhíknutie. Otočil som sa, ale bol to iba Kristián.

„Okabátilo ťa moje chrápanie?“ zavrčal. „Vráťme sa späť, než budeme mať problém.“

„Len chcem ísť na minútku...“

Nedohovoril som, Kristián mi varovne položil prst na pery. „Zostaň tu!“

Vzápätí sa rýchlo rozbehol po schodoch nadol. O pár sekúnd sa ozval priškrtený výkrik, akoby sa niekto dusil. Nohy sa mi pohli samé, zvedavosť bola silnejšia ako strach. Výjav, ktorý som uvidel, ma poriadne rozveselil.

Lietavka nazlostene vstávala zo zeme a čosi zlostne prskala na Kristiána, ktorý sa nenechal rozhodiť.

„Kde máš svojho risina?“ vypočúval ju.

Dievčina mala na sebe bielu tuniku s ozdobnou čiernou líniou na páse. Mala rovnakú telesnú stavbu ako ja, ale ona mala pokrytú hlavu dlhými čiernymi vlasmi. Na okamih na mňa zazrela bielymi dúhovkami a potom opäť zlostne zasyčala na môjho strážcu.

„Nie je to jasné?“ pobavene som sa spýtal. „Chcela ísť von rovnako ako ja.“

Podráždene mykla plecom.

Kristián sa zhlboka nadýchol. „V noci nemáte na poliach čo robiť. Ani jeden z vás.“

Mňa viac zaujímali iné veci. „Ako sa voláš?“ spýtal som sa dievčiny, ktorá bola určite aspoň o rok staršia odo mňa.

„Leila,“ vyslovila hrdelným hlasom.

„Opeľovala si tento rok?“

Vzdorovito na mňa gánila. „Áno.“

„Ja som nebol vonku ani raz.“

Po širokých perách jej prebehne náznak úsmevu. „Aha, chápem. Ukážem ti cestu, ak chceš, ale najprv sa musíš zbaviť svojho strážcu.“

Risin sa prikrčil, ruky zovrel do pästí. „Nemáte ani najmenšiu šancu.“

„Tvoj medonos melie z posledného,“ potichu sa zasmiala a podišla ku mne. Zdvihla mi jedno viečko. „Vidíš to červené beľmo? Rúca sa mu nervový systém, nezvláda svoje pudy. Pach kvitnúcich kvetov mu rozhodil metabolizmus. Ak ho budeš držať vnútri násilím, vyskočí z okna a ty budeš niesť zodpovednosť za svoje zlyhanie.“

„Klameš,“ vyhŕkol Kristián, ale predsa pristúpil o krok bližšie ku mne a pozorne si ma obzrel.

„Minulý rok popravili dvoch risinov len preto, že si nevšimli varovné príznaky. Jedna lietavka sa utopila vo vani, ďalší medonos skočil zo strechy. Je na to len jediný liek.“

Ísť do polí, omráčene som si pomyslel.

Leila ma pozorovala so šibalským pohľadom. „Ako sa vlastne voláš?“

„Félix.“

„Takže, ako sa rozhodneš? Môžeme vyjsť cez starú vetraciu šachtu, ktorú som našla v podzemí. Vyjdeme priamo na poliach, kde budeš môcť na chvíľu vypustiť včely. Ak si to ešte nerobil, ukážem ti, ako na to. Trochu si polietajú, zistia, že kvety sú zatvorené a vrátia sa späť. Prospeje ti to, uľaví sa ti.“

„Nepočúvaj ju,“ zavrčal Kristián. „Zajtra ti vybavím...“

„Čo mi vybavíš?“ skočil som mu do reči. „Prechádzku? Dobre vieš, že to sa nestane. Ideme.“

Leila na nič nečakala, pustila sa po schodoch dole.

Ja za ňou.

Kristián besnel od zúrivosti, ale nedokázal ma opustiť. Ozvalo sa cvaknutie poistky, bol odhodlaný ochrániť ma pred akýmkoľvek nebezpečenstvom.

 

***

 

Von sme sa skutočne dostali cez vetraciu šachtu, ktorej koniec bol taký úzky, až som sa cez ňu so svojím veľkým bruchom takmer neprepchal. Leila bola o čosi štíhlejšia, prešla bez problémov a Kristián tiež.

Lietavka neklamala. Skutočne sme sa nachádzali uprostred polí, cítil som omračujúcu vôňu kvetín, ktoré sa okolo mňa týčili do výšky bezmála desiatich metrov. Tmavozelené stonky mali poriadne hrubé, na dotyk pevné a pružné.

Moje útroby sa prebudili k životu, telo sa stiahlo v bolestivom kŕči, až som zalapal po dychu.

Deti, moje deti!

Predierali sa von, usilovne rozširovali otvory v brušnej stene, aby mohli vyletieť po prvýkrát do vzduchu ako nezadržateľný príliv.

Ochutnať vzduch, zakúsiť tú slobodu.

Sledoval som ich s radosťou, ale keď boli všetky vonku, zmocnil sa ma nevysvetliteľný zármutok.

Prázdnota.

Toto slovo sa najlepšie hodilo na opis môjho vnútorného stavu.

Napadla mi strašná myšlienka – čo ak by sa nevrátili?

Z pochmúrnych úvah ma napokon vytrhla Leila. Položila mi ruku na plece a s úsmevom sa mi prihovorila. „Tak čo, lepšie?“

„Áno,“ pritakal som. „Ale zároveň...“

Jej biele dúhovky žiarili v tme ako diamanty. „Vrátia sa. Po prvýkrát ste sa oddelili, je to úplne prirodzené. Máš strach, ale preň tu skutočne nie je miesto.“

Bzukot jej dával za pravdu. Včely sa odo mňa vzdialili maximálne na pätnásť metrov. Obletúvali zatvorené kvety, zisťovali, že ešte neprišiel ten správny čas. Potom začali opäť na mne pristávať, spokojne zaliezali späť do svojho prirodzeného domova.

Dojalo ma to, ich prvé vzlietnutie ma naplnilo hrdosťou.

Leila so mnou nadšene trkotala, ozrejmovala mi ďalšie veci, o ktorých som nemal ani tušenia.

Kristián nedával najavo žiadne emócie, iba s napätým výrazom sledoval okolie. V pravej ruke držal pištoľ, jeho nervozitu prezrádzal iba prst blúdiaci po spúšti.

Popudzovalo ma to. „Si v pohode?“

„Koniec vychádzky,“ vyštekol. „Máš, čo si chcel.“

„Ešte aspoň minútu,“ prehovárala ho Leila a prevrátila očami. „Nebuď taký nudný patrón. V noci je tu nádherne, tú atmosféru si treba užiť.“

Zúrivo na ňu zazrel.

„Ešte slovo a...“

Nedokončil. Ozval sa výbuch a mne sa prevrátil svet hore nohami. Nestačil som ani skríknuť, iba ruky inštinktívne položiť na brucho. Dopadol som na chrbát, pred očami sa mi zaiskrilo.

Deti plakali, zhŕkli sa na jedno miesto, ich strach ma načisto pohltil.

„Nie...“

Ticho.

Tma.

Ničota.

 

***

 

Prebrali ma zvuky streľby – okolo mňa vládlo peklo.

Guľky lietali zo všetkých strán, hvízdali povetrím, ozývali sa výbuchy.

Kristián ma kryl, spoločne sme čupeli za jednou z kvetín. Neviem, ako ma tam dokázal dovliecť a bojovať zároveň. Divoko pálil do všetkých strán, podchvíľou stláčal vysielačku v snahe privolať posily.

Márne, nikto sa neozýval. Krvácal z ramena, okolo nás ležalo pár nehybných tiel, odetých v čiernom.

Útočníci, napadlo mi. Ale čo Leila?

Nikde som ju nevidel.

„Kde je?“ spýtal som ho vo chvíli, keď si dobíjal zásobník.

„Odvliekli ju!“

Odrazu zbledol a oblizol si pery. Nepriateľské tiene nás obklopovali zo všetkých strán. Už nestrieľali, zakrádali sa ako hladné vlky. Bolo ich príliš veľa.

„Je príliš neskoro,“ zamrmlal.

Pripadal som si ako vo sne. Kristián otočil ústie zbrane na mňa, tvár mu stvrdla v krutom a chladnom úškľabku.

Zavraždí ma, prebehlo mi mysľou.

Nebol čas na emócie, strach ani úzkosť sa do mňa nestačili zahryznúť.

Iba ma to udivilo.

„Čo to robíš?“

Vzápätí sa jeho hlava rozletela na kúsky – dopadli na mňa drobné úlomky kostí, krvavé časti mozgu a mäkkého tkaniva.

Šokovalo ma to, až potom som sa rozkričal. Ozbrojenci priskočili, v okamihu ma spútali a vrieskajúceho odnášali preč.

O pár sekúnd sa mi do ramena zapichla ihla, svet zmatnel a rozplynul sa.

 

***

 

„Pridržte to, zavádzam AG-65.“

„Teraz opatrne, sledujte koncentráciu.“

„Šestnásť jednotiek. Sedemnásť. Osemnásť...“

„Stačí, odpojiť!“

Otvoril som oči a ihneď mi do nich udrelo silné svetlo. Zažmúril som, okolo mňa stáli postavy v bielych plášťoch a tváre im zakrývali rúška. Jedna z nich v rukách držala polopriehľadný plastikový vak. Čímsi mi bol známy, ale mozog pracoval lenivo, nedokázal som sa sústrediť.

Jedno však bolo jasné.

Ležím na operačke, nadrogovali ma.

Čo sa to, dočerta, deje?

Z brucha mi trčali hadice, v povetrí sa vznášal zvláštny sladkastý zápach. Čosi šťuklo a zahučalo.

„Nie!“ zachrčal som v slepej hrôze.

Vysávali moje deti. Trubica prisatá na brucho pulzovala, omámené bezbranné včely vťahovala do svojho vnútra, až kým neskončili v plastikovom vaku. Myseľ sa mi vyčistila, pochopil som štruktúru toho obalu. Tvorili ho malé komôrky – nový domov!

Osloboď sa!

Bez šance, nohy a ruky ako vo zveráku. Mykal som sa, kričal a volal na včely. V hrdle mi bublal plač, miešal sa s kvílením.

„Vráťte mi ich, vráťte!“

„Dajte mu ďalšiu dávku!“ vyštekol ktosi.

„Pán doktor, to nemôžeme riskovať!“

„Ak sa obnoví spojenie medzi ním a jeho deťmi, bude po experimente! To je rozkaz!“

Bodnutie ihly.

Viečka oťaželi, prepadal som sa čoraz hlbšie a hlbšie.

 

***

 

Výjav sa zmenil, tentoraz som sa prebral na studenej kovovej stoličke. Holá betónová miestnosť s dlážkou pokrytou hnedými fľakmi vzbudzovala vo mne odpor a strach.

Mučiareň, to bolo to správne slovo.

Ale čo odo mňa budú chcieť tí prekliati teroristi?

Našťastie som už nebol sám.

Deti.

Vrátili mi ich. Pochopili, že by som bez nich neprežil. Ktovie, aké experimenty s nimi plánovali. Teraz sa vo mne ustrašene zvíjali, hmýrili a ich vystrašené bzučanie ma prekvapivo upokojovalo.

To prejde, prihováral som sa im v duchu. Sme opäť spolu. Nič sa vám nestane.

Z vedľajšej miestnosti doľahli ku mne stony a výkriky.

Leila!

Prosila, ale pleslo pár úderov až kým nezmĺkla.

Bijú ju, fackujú.

Hrdlo mi stiahlo od plaču, situácia bola pre nás bezvýchodisková.

Dvere sa otvorili, dovnútra vošiel muž v bielom plášti. Tváril sa unavene, ale spokojne. Čierne vlasy mal na spánkoch prešedivené, hlboké vrásky na čele a prenikavý pohľad svetlozelených očí presviedčal o zjavnej inteligencii.

Inštinktívne som pochopil, že to on stojí za mojím únosom. A takisto som jeho hlas počul pri operácii.

Doktor a zároveň vodca rebelov.

V rukách nedržal mučiace nástroje, iba diktafón a hárok s papiermi a perom. Usadil sa na stoličku rovno oproti mne.

„Úľ číslo stoštyri.“

„Som Félix,“ vyhŕklo zo mňa. „Nie som žiaden subjekt, ani pokusný králik.“

Zamrazilo ma, nečakal som, že sa zachovám takto hlúpo.

Iba sa uškrnul.

„Félix, nie si človek, si iba nádoba pre včely, chodiaci úľ. Vyšľachtený mutant zo skúmavky – medonos. Celý život poslúchaš príkazy, máš len jeden cieľ. Zbierať nektár, vyrábať med. Spolu s lietavkami ste len nástroj na zotročovanie.“

„Zotročovanie čoho?“

„Koho,“ opravil ma. „Ľudí.“

Zmenil som názor, určite išlo o blázna. Dohadovať sa s ním nemalo zmysel.

„Nie som človekom o nič menej ako vy, rebeli, ktorí chcú zvrhnúť vládu.“

„Myslíš, že nám ide o moc?“

„Pravdaže!“

„A kto je vláda?“

„Megalopolis, celé naše spoločenstvo je vláda!“ zasyčal som.

„Úľ číslo stoštyri podlieha doktríne na najvyššej možnej úrovni,“ doktor začal monotónne rozprávať do diktafónu, akoby som tam nebol. „Myslenie statické, potlačená schopnosť prijímať cudzie názory. Odporúčam vyskúšať fázu prerodu a ešte predtým získať všetky dostupné informácie o megalopolise.“

„Toto mal byť výsluch? Takto ma hodnotíte na základe pár viet? A čo si myslíte, čo vám poviem o megalopolise? Veľké hovno! Ja neviem nič o jeho fungovaní, ani o striedaní stráží! Ak chcete viesť útok, tak nech sa páči! Risinovia vás dostanú skôr, než sa nazdáte!“

Výbuch ma vyčerpal, včely varovne bzučali.

„Aspoň si to priznal – o svojom vlastnom svete vieš absolútne hovno. Posraté lietavky a medonosi. Ľudstvo len tak-tak prežilo stovky rokov po vojne v podzemí a keď sa vynorí na zemský povrch, čo nájde? Včelie spoločenstvo vymletých ľudských mutantov, podriaďujúcich sa jedinej vôli. Ver mi, ak by som mohol na váš milovaný megalopolis hodiť atómovú bombu a dúfať, že vás vyhladím, urobím to opäť. Bohužiaľ, ste poriadne odolní bastardi, rádioaktivita vám absolútne neprekáža.“

Jediná vôľa?

Hodiť atómovú bombu?

Opäť?

Vyviedol ma z miery, omráčene som sledoval, ako sa postavil a kráča preč.

„Počkajte! O čom to hovoríte?“

Obrátil sa, znechutene si odpľul. „O chvíľu príde vyšetrovateľ. Daj nám informácie a budeš žiť.  Radím ti, aby si spolupracoval ochotnejšie ako Leila. Práve sa chystáme umŕtviť jej včely. Ak chceš, aby tvoje prežili... vieš, čo robiť. Inak ti ich vezmeme a z tej straty zošalieš.“

„Ale...“

Dvere sa s treskotom zabuchli.

O pár minút sa ozval ženský vreskot a ja som si nemal ako zapchať uši.

Pripadalo mi to ako večnosť.

 

***

 

Vypočúvanie trvalo celé dni. Bili ma, mlátili ma tak dôsledne, až som mal celé telo pokryté krvavočervenými modrinami. Okrem brucha. To bolo akousi zakázanou zónou, nikdy tam nesmeroval ani jeden jediný úder. Snažil som sa povedať všetko, čo viem, ale nikdy im nestačilo.

Kŕmili ma sladkou brečkou, ktorá ma držala pri živote a taktiež aj moje deti.

Život sa scvrkol na otázky a odpovede.

Pri poslednom výsluchu mi železnou tyčou dolámali ľavú ruku.

A potom som bol opäť na operačke.

Vzali mi pár detí a rozpučili ich v prstoch.

Zabíjali mňa aj moju dušu.

Naozaj som si želal zomrieť.

To mi však nedovolili.

 

***

 

„Félix?“

Ľavé oko sa nedokázalo otvoriť, ale pravým som aj v tme uvidel Leilu. Jej biela tunika bola fľakatá od krvi a roztrhaná od množstva výsluchov. Triasla sa, očividne ju trápila zima a tvár mala posiatu modrinami a niekoľkými reznými ranami. Vo vytreštených očiach som badal príznaky šialenstva.

„Čo tu robíš?“ zakašľal som, s rozbitými ústami a opuchnutým jazykom sa mi strašne ťažko rozprávalo.

„Mám kľúče, dostaneme sa odtiaľto.“

„Od-odkiaľ?“

„Zabila som strážcu,“ zastonala. „On chcel... to je jedno... len... pomôž.“

Dokrivkala ku mne, odomkla mi putá.

„Nedokážeme to, mám dolámanú ruku. Ale čo tvoje...“

Včely, čo je s jej včelami?

Potichu sa rozplakala. „Zostalo mi len pár detí. V megalopolise ma dajú do poriadku, opäť sa... rozmnožia. Musím v to veriť! Otrávili moje vnútro, ja... nenávidím týchto rebelov, to, čo mi... robili!“

„Vieš, kadiaľ ísť?“

Nevedela, iba mala kľúče.

Vo mne blčal hnev a spomenul som si na doktora.

Statické myslenie?

Uvidíme.

 

***

 

„Vzdajte to.“

Leila mala v rukách pištoľ a tlačila ňou do chrbta spútaného strážcu. Narazili sme naňho v kontrolnej miestnosti, ako sa čímsi napchával. Podarilo sa mi ho zaskočiť a udrieť do hlavy poskladanými putami, ktoré som si obmotal okolo pravej ruky.

Bol nám vydaný napospas.

„Vzdajte to,“ opakoval. „Nedostanete sa preč živí.“

„To sa uvidí,“ zamrmlal som. „Ak nám neukážeš cestu k východu, je po tebe.“

„Vonku sú stráže. Zastrelia vás.“

„Alebo my ich,“ zachichotala sa Leila bláznivo. „Ešte slovo a vystrelím ti z hlavy ten tvoj skurvený mozog!“

Kráčali sme po dlhých chodbách a všade vládlo ticho a tma.

Nestretli sme ani živú dušu.

Znepokojilo ma to.

„Prečo tu nikto nie je?“

„Čo ste čakali o pol tretej ráno?“ odsekol strážca. „Výmena stráži je až o šiestej a nemáme dostatok vojakov na zabezpečenie celej predsunutej základne.“

Škodoradostne som sa uškrnul. Až to oznámime v megalopolise, risinovia sa o základňu ochotne postarajú.

Dorazili sme k oceľovým dverám, nad ktorými bola blikajúca kamera.

„Máte smolu, už o vás vedia.“

„Otvor tie dvere!“

Karta dopadla do terminálu, v zámke nahlas šťuklo. Nedočkavo sme vyšli von – po zatuchnutom vzduchu v podzemí som privítal opojný a čistý vzduch.

Vôňa kvetov.

„Stáť!“

Strážca vedľa nás sa nečakane pohol a uskočil nabok. Leila vystrelila, ale netrafila.

„Bež!“ skríkla.

Obaja sme počuli blížiace sa hlasy a varovný hvizd píšťaliek.

„Bez teba nie!“

Schmatol som ju okolo pása pravou rukou a tackali sme sa ako opití. Husto rastúce kvetiny nás privítali, vošli sme pod ich ochranu.

„Prestaň, uniknúť musí aspoň jeden!“ zavzlykala. „Nemôžem bežať!“

„Len kúsok a stratíme sa im!“

Padol výstrel.

Zastali sme, žmúril som do tmy.

„Leila?“

Otvárala a zatvárala ústa ako ryba na suchu. Zvalila sa na zem, triasla sa v kŕči a na hrudi sa jej rozširovala veľká krvavočervená škvrna.

„Len... choď... nedaj sa... chytiť.“

Zavrela oči a vydýchla.

Ďalšie výkriky a výstrely, ale to som už bežal zo všetkých síl.

Slzy mi zmáčali tvár, išiel som naslepo.

 

***

 

Megalopolis.

Nespočetné výsluchy. Tí najlepší vyšetrovatelia sa zbiehali okolo mňa, starostlivo si zapisovali každé moje slovo, čakali na najmenšiu známku klamu. Nevedeli pochopiť, ako som sa mohol dostať na slobodu.

Naliehali, čakali, že sa dozvedia presnú polohu rebelov. Stratil som orientáciu, ale aspoň približne som udal miesto, z ktorého som vyrazil. Dávali dohromady veľkú skupinu, ktorá mala prečesať okolie.

Krvné testy, tie ma naozaj prekvapili. Varovali ma, že už dlhšie vedeli, že sa rebeli snažia dostať k lietavkám a medonosom. Chystali sa nás skúmať, hľadali spôsoby, ako nás zničiť alebo aspoň slúžiť ich cieľom.

Rozumel som, že ma majú za špeha.

Megalopolis sme boli my všetci.

Za nič na svete by som ich nechcel ohroziť.

Zbierať nektár, vyrábať med – to bola moja úloha.

Keď som to spomenul pri ďalších testoch, na okamih stuhli.

Vyšli von, aby sa poradili.

Aký bude verdikt?

Som alebo nie som hrozbou?

 

***

 

Pracovali.

Lietali z kvetu na kvet, víťazoslávne som na ne pozeral, povzbudzoval ich.

Okolo mňa bola nová garda risinov. Strážili nielen mňa, ale celý obvod nášho megalopolisu. Tentokrát mali ťažkú výstroj, samopaly a naokolo lietali prieskumné helikoptéry.

Ubezpečili ma, že sme v absolútnom bezpečí.

Medonosi pochodovali, útroby sa plnili sladkým nektárom.

Cítil som, ako sa vo mne spúšťajú chemické procesy, ktorým som nerozumel, ale deti boli šťastné. Plnili svoj účel, brucho mi postupne oťažievalo – čerstvý med mal svoju váhu.

Potom prišiel čas na znášku.

Spolu s ostatnými som sa vrátil za bezpečné steny megalopolisu a ľahol si do postele vo svojej izbe.

Včely sa zo mňa vyrojili, leteli cez dômyselný systém potrubí na miesto určenia. Každá z nich niesla svoj náklad.

Volal ich hlas, ktorý som sám nepočul.

Zaspával som s blaženým pocitom.

Na hrôzy v zajatí som takmer zabudol, iba občas sa vynorila spomienka na Leilu, pri ktorej ma oblial pocit viny.

 

***

 

Prebudil ma ostrý štuchanec a výkrik. Prudko som sa posadil, okolo mňa bolo minimálne päť risinov. Mierili na mňa zbraňami, od zlosti mali úplne červené tváre.

„Čo sa deje?!“

„Obleč si to a ideme!“

Do tváre mi jeden z nich hodil pokrčenú tuniku. Váhavo som si ju obliekol, potom mi spútali ruky.

„Pohni sa!“

Deti vo mne nariekali, toto vyrušenie sa im ani najmenej nepáčilo.

„Kam ideme?“ vystrašene som sa spýtal. „Viete, že sa deti potrebujú vyspať! Zajtra nás čaká zber!“

„Zradca!“ odpľul si risin vedľa mňa a bolestivo ma udrel po zátylku.

To pomenovanie sa mi nepáčilo, úder ešte menej.

Musí ísť o nejaký hrozný omyl.

„Len mi povedzte...“

Kopnutie pod koleno, zrútil som sa na zem. Do chrbtice vyšľahla ostrá bolesť, dopad som nestačil zmierniť.

Ich absolútna bezohľadnosť ma šokovala.

Ústa mi prelepili páskou, ďalej ma napoly niesli, napoly vliekli.

Po chodbách sa trúsili stovky risinov, ozbrojených po zuby. Podozrievavo na mňa zazerali, sila ich odsudzujúcich pohľadov ma načisto ochromila. Zdalo sa mi, akoby bol celý megalopolis v stave najvyššej pohotovosti.

Desiatky schodov, potom sme sa ocitli natlačení v oceľovej klietke výťahu.

Začal klesať, pach spotených a nervóznych risinov bol v malej kabíne takmer na nevydržanie.

Po dlhom, takmer nekonečnom klesaní sme dorazili do cieľa.

Mínus štyridsiate piate podlažie.

 

***

 

Predo mnou sa odohrávala scéna ako z tej najhoršej nočnej mory.

Rozsiahla podzemná sála bola preplnená tvormi, ktoré som nikdy nevidel. Napoly ľudia, napoly príšery. Hlavy tých tvorov tvorili obrovské čierne vypuklé oči a nechutne dlhé sosáky pokryté hustými chĺpkami. V svalnatých rukách držali čierne obušky a biče, zaháňali sa a bili do masy ľudí pred sebou.

Boli ich desiatky, ak nie stovky.

Hnali ich dopredu.

Priamo k tej ohavnosti, trhajúcej a požierajúcej prúd nešťastníkov.

Nekričali, nevolali o pomoc.

Naopak – kráčali hrdo dopredu, z úst im vychádzal spev.

Išli na smrť s radosťou.

Nechápal som, na aké stvorenie sa to dívam.

Obrovský hmyzí netvor mal takmer dvadsať metrov na dĺžku a päť na šírku. Stavbou tela a žlto-čiernym sfarbením pripomínal včelu, určite išlo o akýsi príbuzný druh. Ak by však včela vyrástla do takých rozmerov, vyzerala by úplne inak. Na tomto neznámom blanokrídlom hmyze chýbali chĺpky, mal ostrejšie kontúry, štíhla hlava s dominantnými hryzadlami bola stvorená na zabíjanie.

Nebolo pochýb o tom, že ide o predátora.

Predátora v problémoch.

Článkovité nohy sa triasli, nedokázali uniesť tú ťarchu. Tackal sa ako opitý, snažil sa roztiahnuť krídla, ale márne.

Prosím, nech to umrie, pomyslel som si zúfalo. Prosím...

Medzitým jeden z risinov kývol na najbližšieho mutanta s hmyzou tvárou a ten sa ponáhľal k nám. Drsne mi strhol pásku z úst, poriadne to zaštípalo.

„To je ten medonos?“ zasyčal.

Prekvapilo ma to.

Ako dokáže rozprávať bez úst?

„Áno,“ odvetil risin a s odporom cúvol o krok späť. V očiach mal paniku, videl som, že túži odtiaľto čo najrýchlejšie zmiznúť.

Na mojom chrbte praskol bič a ja som zreval od bolesti. Mutant mi jediným úderom rozťal kožu na chrbte.

„Dolu!“ syčal. „Do rady! Priznaj svoje hriechy!“

„Neviem, o čom hovoríte!“

„Matka je chorá! Ako ste to urobili?! Vrav, inak pocítiš hnev kráľovnej sveta! Zožerie ťa aj s tvojimi deťmi!“

Matka?

Kráľovná sveta?

Tak toto sa celú dobu skrývalo pod megalopolisom?

Všetok med, ktorý moje deti spracovali... išiel tejto kreatúre?

Roztriasol som sa.

Bič sa roztancoval, šľahal ma po celom tele. Dal som sa do behu, ale hmyzí muž ma poľahky dohonil, vrieskal na mňa a neustále ma mlátil. Každým úderom sa na mojom tele otvárala nová rana a deti šaleli od strachu.

Zúfalo som sa rozplakal, vrútil som sa do masy ľudí, medzi ktorými nebol jediný môjho druhu. Môj prenasledovateľ ma aj tak nestrácal z dohľadu, hrozivo syčal a nadával.

Vtom ma za rameno potiahla silná ruka, ozval sa ostrý povel. Okolo mňa sa uzavrela hradba z mužských a ženských tiel. Zatarasili netvorovi cestu, navzájom si poprepletali ruky, aby nemohol prejsť. Dopadajúce rany bičom ignorovali.

„Úľ číslo stoštyri.“

Doktor! Aj napriek dobitej tvári z neho stále vyžarovala vnútorná sila.

„Umrieme spolu,“ vyšlo zo mňa.

„Pravdaže, Félix,“ súhlasil. „Ale s vedomím, že sme zmenili budúcnosť. Všetci títo muži a ženy okolo teba žiaria radosťou. Mal by si cítiť to isté.“

„Ja?“

„Pravdaže. Tvoje meno bolo zaznamenané v kronike ľudstva a teraz je na bezpečnom mieste. Do roka a do dňa vylezie ľudstvo zo svojich dier a budú ťa oslavovať ako veľkého hrdinu.“

„Nič som nespravil,“ zašepkal som. „Nič nechápem.“

Dav sa hýbal a my s ním. Ak som sa nechcel nechať udupať davom, musel som si dávať pozor pod nohy. Ocitli sme sa bližšie ku kráľovnej – sršala z nej zúrivosť, stínala ďalšie a ďalšie hlavy. Zblízka som videl jej hruď pokrytú hrubým lesknúcim sa chitínovým pancierom.

„Už to potrvá iba pár minút,“ prehodil nevzrušene doktor.

Panika bola odrazu preč, konečne som našiel sebaovládanie.

„Chcem počuť pravdu.“

„Tak nám získaj trochu času,“ navrhol. „Vypusti deti. Stavím sa, že dokážu tým mutantom poriadne zavariť. Aspoň trochu zmierni utrpenie mojich druhov. Mlátia nás už dlho v snahe získať odpovede. Teraz nás ženú na popravu.“

„Nepôjdu... oni... ovláda ich... tamtá...“

„Už nie,“ namietol. „Kráľovná umiera, zapodieva sa iba sebou. Skús to, aj tak už nemáš čo stratiť!“

Mal pravdu. Vyslal som myšlienku a nervózny šum v mojom bruchu utíchol. Akonáhle som sa prestal báť, vycítili to a nastal obrat.

Zaútočiť, zabiť.

„Nech som na vás hrdý.“

Išli na smrť a vedeli to – stačí bodnutie a bez žihadla zahynú. Slzy ma pálili v očiach, keď postupne vyletúvali a inštinktívne vyhľadávali ciele. Mutanti panikárili, ich strach moje deti dokázali rozpoznať. Z masy ľudí vyžaroval iba hlboký pokoj, boli v bezpečí.

Ale včiel bolo aj tak príliš málo. Najbližších mutantov bodali do očí, do ich najcitlivejšieho miesta. Nezniesli to, utekali od nás preč, ale na ich miesto boli pripravení skočiť hneď dvaja ďalší.

„Pôsobivé,“ uznal doktor. „Pýtaj sa.“

„Rozpovedzte mi to sám. Rýchlo, chcem počuť všetko od začiatku!“

Neváhal a spustil.

„Pred stovkami rokov vypukla atómová vojna a zanechala našu planétu v absolútnom chaose. Zvyšky ľudí sa poschovávali do podzemných krytov a keďže už v tom čase boli v prevádzke kryokomory, časť populácie dokázala hibernovať a prečkať tak katastrofu. Na naše prekvapenie sme sa prebudili do sveta plnom kvetín. Lietavky a medonosi zachránili zem, boli ste geneticky upravení a vyšľachtení za jediným účelom – zháňať potravu. Chceli sme sa k vám pripojiť, ale skôr, než sme stihli prejaviť priateľstvo, zaútočili na nás mutanti.“

„Risinovia?“

Pokrútil hlavou. „Nie, obrovské okrídlené tvory, podobné kráľovnej. Nikdy som nič podobné nevidel. Na zabitie jedného bolo treba celý zásobník. A to nehovorím o pechote, hmyzí muži nás likvidovali po desiatkach.“

„Nikdy som ich nevidel.“

„Operujú najčastejšie v noci, vyhľadávajú naše úkryty a systematicky nás likvidujú. Pred rokmi sme zistili ich organizačnú štruktúru, objavili matku kráľovnú. Vďaka našim technológiám a dronom sme k nej prenikli, odhalili, že to ona rodí tie bojové monštrá, ovláda risinov, lietavky, medonosov, jednoducho jej slúži celý svet. Je takmer nezničiteľná, prežila nespočetné atentáty, dokonca sme v zúfalstve odpálili aj atómovú bombu. Bezvýsledne.“

„Ako vznikla?“

„Neviem. Prirodzená genetická mutácia počas rokov atómového chaosu? Nepodarený experiment v laboratóriu? Stále rástla, pár vzoriek nám prezradilo, že jej bunky stále regenerujú. Dosiahla nesmrteľnosť, ale jej potomkovia prežijú iba rok. Potom hynú, nezáleží na tom, či ide o robotníkov, vedcov, vojakov alebo prieskumníkov. Je jediná svojho druhu, nepotrebuje partnera na oplodnenie, je hermafrodit. Najstrašnejšie bolo pre nás to, že plodí napoly ľudské bytosti, schopné samostatne uvažovať. Vďaka kolektívnemu vedomiu čoskoro vystavali prvý megalopolis, rozšírili územia. Študovali, získavali poznatky o ľuďoch, vede, učili sa našu reč, objavovali zvyšky našej kultúry, našli zachované laboratóriá. Imitovali naše výskumy, musím priznať, že za jedinú dekádu dokázali viac ako ľudská rasa za sto rokov. Jej služobníci čoskoro narazili na prvé kryokomory, takže boli schopní pohrať sa s ľudským genómom. Vytvorili tak prvé ľudské úle, prispôsobené potrebám kráľovnej.“

Na moment sa odmlčal.

Opäť sme boli o kus bližšie, zúrivé cvakanie bolo čoraz hlasnejšie.

„Zdalo, že neexistuje spôsob, ako ju zničiť. Napokon sme sa zamerali na výskum jej DNA. Rozlúštili sme jej kód, takisto nám pomohli aj telá jej potomkov, ktoré sme získali za cenu mnohých obetí. Vedci napokon prišli na riešenie nášho problému – potrebovali sme do jej tela dopraviť vírus, ktorý zničí jej schopnosť regenerácie a zároveň ju zabije. V tom čase sa však kráľovná uzavrela hlboko v podzemí, chránená neprekonateľnými múrmi. Zúfalo sme zvažovali naše možnosti a vtedy...“

„Medonosi a lietavky,“ s horkosťou som ho prerušil. „Obetovali ste nás. Číslo stoštyri bolo úspešné, však? Nakazili ste mňa a moje deti vírusom, stal som sa prenášačom.“

„Áno.“

„A čo tí predtým?“

„Nezvládli to. Je mi to ľúto. Priznávam, brali sme vás iba ako experimenty. Vytvoriť vírus v latentnej podobe, ktorý nie je možné ihneď odhaliť a ktorý sa aktivuje za presne určených podmienok... to nebola žiadna zábava.“

„Prečo tie bitky a výsluchy?“

Odpoveď mi prišla na jazyk skôr, ako stihol odpovedať.

„Samozrejme, chceli ste ma pustiť na slobodu, ale rátali ste s tým, že ma budú vypočúvať.“

„Stopercentná pravda,“ pritakal. „Tí, ktorí ťa po návrate preverovali, by spoznali, že niečo nie je v poriadku. Ihneď by ťa odstránili. Presvedčil si ich, že si sa dostal von vlastnými silami, že sa nejedná o žiadnu zradu. Veď si v skutočnosti o ničom nevedel.“

„Félix?“

Neveriacky som sa otočil. Leila stála kúsok odo mňa, usmievala sa. Náhle sa na mňa hodila, stisla ma v silnom objatí.

„Ty žiješ!“

„Zastrelili ťa!“

„Nie, bolo to zinscenované – mala som zostať na základni. Všetko to bolo iba divadlo, nesmela som sa vrátiť. Celý čas som bola v poriadku, nikdy mi neublížili. Išlo nám iba o teba. Je mi to tak strašne ľúto!“

„Vylákala si ma von, do pasce.“

Nešťastne sa na mňa usmiala. „Čas sa krátil, zúfalo sme potrebovali medonosa. Ja som lietavka, opeľovačka, moje deti by kráľovná nikdy neprivolala. Načasovanie bolo... kritické, ale zvládli sme to! Len čo tvoje deti začali zbierať a ukladať v tvojom tele nektár, aktivovali vírus, ktorý sa ich prostredníctvom šíril ďalej. Infikovaným medom nakŕmili aj kráľovnú.“

Z toľkých informácií sa mi točila hlava, ale konečne som sa dozvedel pravdu.

„Čo sa stalo s tvojimi deťmi?“

„Kráľovnini vojaci dobyli v noci našu základňu a po ceste sem ich zo mňa nasilu vybrali. Bola som na to pripravená, nezošalela som. Škoda, že som nemohla urobiť taký kúsok, ako ty! Aspoň by padli v boji, ale... na tom nezáleží, náš koniec je už blízko. Som rada, že som ťa spoznala!“

„A pri tomto radostnom stretnutí sa môžeme kochať pohľadom na kráľovnú a jej vlastné smrteľné muky,“ zvolal doktor. „Latinský názov tohto tvora znie Vespa mandarinia! Sršeň mandarínsky! Aká irónia.“

Pätnásť metrov.

Desať metrov.

Päť metrov.

Hryzadlá sa zdali byť neskutočne ostré, čochvíľa sme mali sami okúsiť ich oceľový stisk. Ostré kvílenie zomierajúcej kráľovnej naberalo na obrátkach. Mutanti nás hnali dopredu čoraz rýchlejšie, v urputnej snahe vyhovieť jej nenásytnej krvilačnosti. Už jej nedokázali pomôcť, záchrana neexistovala. Aj v smrteľných kŕčoch bola odhodlaná pomstiť sa, vziať so sebou na druhý svet čo najviac nepriateľov.

„Irónia?“

Zasmial sa, moja otázka ho očividne pobavila.

„Pravdaže,“ odvetil. „Sršne mandarínske kedysi terorizovali včely. Ničili a plienili im úle, požierali ich. Boli extrémne nebezpečné, zabíjali dokonca aj ľudí. A teraz sme boli svedkami toho, ako si táto kráľovná vybudovala svoje impérium vytvorením ľudských úľov. Stala sa závislou na mede a to sa jej stalo osudným. Tvoje deti ju zabili, včely sa tak konečne po stáročiach dočkali svojej odplaty! Ak toto nie je irónia, tak už...“

Od smiechu nedokázal dopovedať a v tom okamihu mu obludné hryzadlá hladko zovreli krk a v okamihu oddelili hlavu od tela.

Napriek tomu jeho smiech neutíchal, stále mi znel v ušiach.

Leila sa na mňa uškrnula, povzbudzujúco mi stisla ruku.

Predstúpili sme spoločne.