Moja súťažná poviedka na Martinus Cena Fantázie 2020

/
/
/
399 Views

    P.č. 200 – Uviaznutí

      Pomaly sa prebúdzal, ale oči otvoriť nemienil. Iba ležal a vnímal príjemné teplo a pohodlnú posteľ. Z diaľky počul slabé bzučanie klimatizácie a tlmené hlasy. Opäť sa ho zmocňovali driemoty.

     „Vieme, že nespíte. Ako sa voláte?“

     Rázny a drsný hlas ho prebral. Otvoril oči a uvidel neznámych mužov, ktorí sa nad ním skláňali. Starší z nich mal oblečený biely plášť s menovkou. Doktor Ivan Fábry. Vyzeral vyčerpane, riedke biele vlasy mal strapaté a okuliare mu sedeli na širokom nose trochu nakrivo. Oveľa mladší muž vedľa neho mal atletickú postavu so širokými ramenami, ktorá sa vynímala v obleku čudne hrozivo. Odsudzujúco naňho hľadel, akoby urobil niečo zlé.

     Policajt, ihneď mu napadlo.

     „Prosím?“ zašepkal.

     Nešlo mu do hlavy, kde je, ani čo sa deje. Snažil sa posadiť, ale čosi mu v tom bránilo. Ruky mal spútané v popruhoch a navyše mal zavedenú infúziu.

     „Čo to má znamenať?!“ skríkol. „Čo sa to tu deje, dopekla?“

     „Som major Šimko, kriminálny vyšetrovateľ,“ oznámil muž v obleku. „Ste na psychiatrickom oddelení v Trnave. Na niečo som sa vás však pýtal. Kto ste?“

     „Ja som, ja…“ zahabkal a nervózne sa zasmial. Prečo si nedokáže spomenúť? „Teda…“

     Doktor sa upokojujúco usmial. „V poriadku, neponáhľajte sa. Všetko má svoj čas.“

     Pri tomto slove ho zamrazilo.

     A potom to prišlo.

     Príval spomienok.

     Zaskučal ako ranené zviera.

      …striekajúca krv, preťaté tepny a čierny kúdol dymu, vychádzajúci z úst pri poslednom výdychu. Vreskot trhajúci bubienky. Smradľavý zápach vyprázdňujúcich sa čriev…

      …plačúce deti, kričiace na svoje matky a rozzúrení otcovia rúbajúci sekerami vlastné rodiny.

      Otriasol sa ako pes a len s najväčším úsilím sa vrátil späť do prítomnosti.

     Sústreď sa!

      Kdesi v žalúdku pociťoval prítomnosť bezmennej hrôzy, ktorá ho chcela opäť pohltiť. Zaťal päste v snahe nepoddať sa.

     „Som Lukáš Ondrík,“ zachripel. „Kde ste ma našli? Čo sa stalo? Koľkého je dnes?“

     „Je ôsmeho augusta,“ odvetil doktor. „Nespomínate si?“

     Mlčal. Zhlboka dýchal, aby sa trochu upokojil. Všetko sa mu začínalo vyjasňovať.

     „Chcete to hrať na stratu pamäte? Alebo nás presvedčiť, že ste blázon?“ zreval znenazdajky Šimko. „Budeš sa musieť snažiť trochu viac, ty psychopat!“

     Lukáš sa zdesene obrátil na doktora.

     „Už viem,“ vzlykol. „Preboha, musím odísť.“

     „Kam by ste chceli ísť?“ pokrútil hlavou doktor. „Máme podozrenie na otras mozgu.“

     „Rovno do väzby, pán doktor,“ zasyčal Šimko. „Tam patrí.“

     „Kde mám svoje veci?“ skríkol Lukáš a horúčkovito sa rozhliadol navôkol. „Moje veci!“

     Šimko sa naňho pohŕdavo díval. „Čo to trepete?“

     „Mal som batoh,“ precedil pomedzi zuby. „Musím ho dostať. Ihneď!“

     „O tom nič neviem,“ drsne odsekol vyšetrovateľ.

     „Idiot!“ hystericky zvreskol Lukáš. „Strácame tu čas, rozumiete?!“

     Na pravý bok mu dopadol zdrvujúci úder päsťou. Pridusene zastonal a chvíľu nedokázal lapiť dych.

     Zaskočený doktor neveriacky zízal na vyšetrovateľa, ktorý sa spokojne usmieval.

     „Povedz to ešte raz a dolámem ti rebrá,“ vyhlásil. „Doktor nič nevidel, pravda?“

     Ten iba pokrútil hlavou a cúvol o kúsok ďalej.

     Som stratený, prebehlo Lukášovi mysľou. My sme stratení.

     …videl svetlá auta, ktoré sa rútilo priamo naňho a vražedný pohľad muža, sediaceho za volantom. Nepríčetný úškľabok mu hyzdil tvár a z rozďavených úst mu vytekali chuchvalce slín a krvi. On iba pevnejšie zovrel rukoväť krátkej sekery a rátal sekundy do nárazu…

     Záblesk bol preč. Lukáš si bol istý, že vrieskal. V hrdle ho trochu pálilo a muži naňho nechápavo civeli.

     „Všetko sa mi vracia,“ zachripel a ukázal si na hlavu. „Rozumiete? Nie, isteže nerozumiete. Akoby ste aj mohli…“

     Zahľadel sa do prázdna a započúval sa do zvuku tikajúcich nástenných hodín.

     „Všetko vám poviem,“ hlesol. „Kedy ste ma našli? Ako dlho tu ležím?“

     „Tri hodiny,“ vyhŕkol doktor.

     „Máme čas,“ zamrmlal Lukáš. „Ešte sa to dá napraviť…“

     Zrazu sa rozosmial. Uvedomil si, že šanca, že mu uveria, je menej ako mizivá. Ani on by neuveril. Hľadel na oboch mužov a pokúšal sa hovoriť medzi záchvatmi smiechu.

     „Vy dvaja! Nemáte ani poňatia, o čo tu ide! Nech by som vám povedal čokoľvek, vyhlásite ma za chladnokrvného vraha alebo nepríčetného šialenca. Garantujem vám však, že skôr než zasadne súd, budete v riadnych sračkách.“

     V očiach ho zaštípali slzy. Zažmurkal, snažil sa sústrediť.

     „Pracujem v umeleckej galérii v Trnave ako kurátor. Špecializujem sa na organizovanie výstav a vyhľadávanie vzácnych obrazov, zároveň som aj reštaurátor. Bývam však v Hlohovci, kde som bol súčasťou tímu, ktorý mal na starosti obnovené vykopávky v okolí zámku. Počas včerajšej obedovej prestávky som nešiel s ostatnými na obed, ale zostal som tam. Priznám sa, že som netušil, čo ma viedlo k tomuto rozhodnutiu. Jednoducho som vedel, že musím zostať. Cítil som iba stúpajúce vzrušenie a očakávanie pri pohľade do jednej z vyhĺbených jám.“

     Všimol si ich skeptické tváre, ale nedbal na ne.

     „Zem sa začala hýbať, dokonca by som odprisahal, že sa jej povrch zavlnil. Akoby bol tekutý. Nechápal som, čo sa deje, myslel som, že ma klamú zmysly. Zavrel som oči, a keď som ich opäť otvoril, na nehybnej zemi zostalo čosi ležať. S úžasom som uvidel tú najúžasnejšiu maľbu, akú som kedy videl. Obraz znázorňoval skalnaté pláne v žiare dvoch zapadajúcich Sĺnk. Žiarivo-modrá hviezda a kúsok od nej temnejúca červená. Bol namaľovaný na okrúhlom disku s priemerom štyridsať centimetrov. Hrúbka štyri centimetre. Váha dva kilogramy. Údaje sú presné, mal som čas ho dôkladne premerať. Čia ruka stvorila ten zázrak? Nikdy…“

     „Strieľate si z nás?“ prerušil ho Šimko. „Ak áno, tak to pokojne priznajte. Obvinení majú vždy poruke nejakú šialenú historku. Času máme dosť, dobre si premyslite pointu.“

     „Vy žiaden čas nemáte. Ešte ma budete prosiť o moju pomoc,“ odsekol Lukáš.

     Policajt sa iba chladne usmial a už nič nepovedal.

     „Ten obraz som ukradol. Nikto iný ho nesmel mať, iba ja. Hnaný chamtivosťou som ho hodil do tašky a utekal s ním domov. Vôbec som nerozmýšľal nad tým, čo robím. Pri zámku som mal auto, ale ani na um mi neprišlo, aby som doň nastúpil. Tá prekliata vec mi úplne poplietla hlavu, teraz to už viem. Nikdy som nezažil taký pocit eufórie, ktorý mi koloval v žilách. Bol som ako nadopovaný. Dostal som sa domov a ani som nevedel ako. Žena sa ma pýtala, čo sa stalo, ale nedokázal som jej odpovedať. Musel som jej pripadať ako šialenec. Zavrel som sa vo svojej pracovni, odmietajúc o čomkoľvek diskutovať. Preskúmať ten obraz! Zistiť, aké tajomstvá ukrýva! To ma hnalo vpred! Pár dní som na ňom pracoval, až kým som sa neocitol v totálnych sračkách.“

     „Niečo tu nesedí,“ ozval sa doktor. „Vraveli ste, že ste obraz našli včera.“

     „Áno.“

     „A teraz tvrdíte, že ste na ňom pracovali pár dní.“

      …Obliehali ho. Desiatky tiel sa hádzali do dverí a pokúšali sa vyraziť ich. Mozgy im prestávali fungovať, nechápali, že najrýchlejšia cesta vedie cez okná. Stačil by hodiť väčší kameň a dostali by ho do pár sekúnd. Bezpečnostné dvere s oceľovou výstužou boli nepoddajné, pevné ako skala…

      …cítil sa bezpečne, ale zvuky z poschodia…

      „Čože?“ omámene sa spýtal Lukáš. „Môžete mi zopakovať poslednú vetu? Trochu… som zadriemal.“

     „Tvrdíte, že ste na obraze pracovali viac dní.“

     „Ach, áno,“ unavene pritakal Lukáš. „Je to tak. Môže to znieť bláznivo, ale vravím čistú pravdu. Tú vec som našiel siedmeho augusta. Podľa mojich výpočtov by dnes malo byť dvadsiateho augusta. Neprerušujte ma, prosím.“

     „Presne tak,“ zarehotal sa Šimko a pritiahol si k jeho lôžku stoličku. „Sadnime si, doktor! Vypočujme si pána kurátora!“

     Lukáš si uvedomil, že vyšetrovateľovi začínajú povoľovať nervy. V oku sa mu objavil silný tik. Nervy musel mať napäté na prasknutie.

     „Hodiny a hodiny strávené nad obrazom. Zúfal som si. Chcel som vedieť, z akého obdobia pochádza, ale správnu odpoveď by mi dokázala dať len chemická skúška, založená na princípe prirodzenej rádioaktivity. Technika datovania sa opiera o výpočet koncentrácie materských a dcérskych prvkov alebo izotopov… ehm… skrátim to, vek sa určí meraním pomeru množstva izotopu a jeho rozpadového produktu. Túto možnosť som nemal ako využiť, pretože by sa každý dozvedel, čo som vykonal. Bol som v pasci a čoraz viac som si uvedomoval nebezpečenstvo, ktoré mi hrozilo. Pomaly, ale isto som začínal šalieť. Prestal som chodiť do práce, nereagoval som na telefonáty. Moja manželka sa odsťahovala k svojim rodičom. Napokon som sa rozhodol ten prekliaty obraz zničiť. Maľba nešla ľahko odstrániť, musel som použiť dláto. A potom som to uvidel.“

     Odkašľal si a jeho hlas preskočil o pár oktáv vyššie.

     „Pod maľbou sa skrývala hustá sieť pozlátených integrovaných obvodov. Medzi nimi boli miniatúrne časové spínače, ciferníky a neprestajne sa krútiace ozubené kolieska. Niektoré z nich boli také malé, že boli rozoznateľné iba pod lupou. Zdalo sa mi, akoby som sa díval na dielo hodinára z ďalekej budúcnosti. Už mi bolo jasné, že je to prístroj, ale jeho účelu som vtedy nerozumel. Kto by už len zakopával niečo také do zeme?“

     „Nemôžem uveriť, že tu počúvam také nezmysly,“ prerušil ho Šimko a vstal. „Odchádzam.“

     Doktor si ho znepokojene premeral. „Ste úplne bledý. Je vám zle?“

     Vyšetrovateľ pokrčil plecami. Z čela si utrel kropaje potu, ale ihneď nato sa rozbehol k umývadlu. Začal vracať a doktor rozpačito prešľapoval na mieste.

     „Nechajte ho na pokoji,“ upozornil Lukáš, keď videl, že sa chystá ísť za ním. „Pre boha živého, len sa ho nedotýkajte! To prejde!“

     Doktor sa k nemu otočil. „Nerozumiem,“ vyhŕkol.

     „Vysvetlím vám to neskôr. O chvíľu sa mu uľaví.“

     „Čo sa to tu, dočerta, deje?“

     „Pochopíte,“ zašepkal Lukáš.

     Šimko sa už vracal späť. Keď sa s vytreštenými očami posadil na svoje miesto, Fábry si všimol hrubú, pulzujúcu žilu na jeho čele.

     „Pán Šimko…“

     „Držte hubu!“ vyštekol vyšetrovateľ. Zavrel oči a pošúchal si ich. „Nič mi nie je. Nech ten chumaj pokračuje!“

      …Otvor, prosím ťa!

      „Nie!“

      „Prisahám na život svojej matky, že ti nechcem ublížiť!“

      „Odíď!“

      „Nemôžem! Sú vonku! Zabijú ma!“

      …silné údery na dvere…

      „Zmiluj sa!“

      „Nie.“

      „Skurvený všivavý zbabelec!“ zvreskla. „Sukin syn! Ak sa raz dostanem dnu, tak ťa…

     Plesk!        

     „Hej! Preber sa! Počuješ?“

     Lukáš s námahou otvoril oči. Ľavá strana tváre ho pálila, akoby dostal facku. „Prosím?“

     Dvere na izbe sa otvorili a dnu nakukla vyľakaná mladá sestrička. „Pán doktor, je všetko v poriadku? Počula som krik a…“

     „Áno, bežte preč,“ nervózne odsekol, ale ihneď sa zahanbil. Skôr, než sa stihol ospravedlniť, bola už dávno preč.

     „Pokračujte.“

     Vyšetrovateľov hlas znel slabo a nezreteľne. Po tom, čo preplesol Lukáša, si opäť sadol na stoličku. Unavene zavrel oči a sklonil hlavu.

     „Pokúšal som sa zničiť ten prístroj, ale márne. V dielni za domom som ho dal do zveráka a rozbíjal ho kladivom. Márne. Potom prišiel na rad krompáč. Myslíte, že som niečo dosiahol? Kurva, jasné, že nie! Zničil som na ňom aj tri diamantové vrtáky, ale na jeho povrchu nezostal ani len škrabanec. V zúfalstve som siahol po autogéne. Minul som celú propán-butánovú fľašu, kým som to vzdal.“

     Zmĺkol, keď v hlave pocítil oslepujúci gejzír bolesti.

     …nechaj to tak, hovorím ti! Nemáš právo sa toho dotýkať!…

      …driapajúce prsty našli jeho oči a usilovali sa do nich zavŕtať, vylúpnuť ich. Udieral do nich päsťami, jačal pritom ako nepríčetný. Praskajúci zvuk kĺbov a dolámaných kostí v ňom nevyvolával žiadnu ľútosť…

      …silné ruky ho ťahali po drsnom betóne, ktorý mu dral kožu na chrbte…

      Akosi sa mu podarilo udržať pri vedomí. Zrak mu mimovoľne padol na nástenné hodiny. Ľavou rukou sa uštipol do stehna, aby sa ubezpečil, že nesníva.

     „Tie hodiny!“ vydýchol. „Pozrite na ne!“

     Doktor sa neochotne otočil. „Čo má s nimi byť?“

     „Meškajú,“ chladne odvetil Lukáš.

     „Idú správne.“

     „Skontrolujte si čas na mobile.“

     Fábry si iba vzdychol a vytiahol mobil. Iba zbežne naň pozrel. „Štrnásť tridsaťštyri. Trocha meškajú.“

     Lukáš začínal strácať trpezlivosť. „Sledujte sekundovú ručičku a rátajte, dočerta!“

     Doktor si iba vzdychol, ale poslúchol. „To nie je možné,“ preniesol bezvýrazným hlasom. „Musí tam byť zlá batéria.“

     Práve vtedy zdvihol vyšetrovateľ hlavu a prekvapene sa spýtal: „Čo riešite?“

     Zdalo sa, že si na pár sekúnd zdriemol.

     „Pán Ondrík si všimol, že sa nám pokazili hodiny.“

     „Chápem… sekundová ručička sa pohne iba každú druhú sekundu,“ pohŕdavo odvrkol Šimko pri zbežnom pohľade. „No a čo?“

     „To znamená, že sa všetko začína od začiatku,“ zamrmlal Lukáš. „Časopriestor sa začína ohýbať.“

     „Tie vaše bludy si láskavo nechajte pre seba,“ odporúčal mu vyšetrovateľ. „Chcem vedieť, koľkých máte na svedomí.“

     Pacientovi sa na tvári zjavil úsmev. „Stále zo mňa chcete vytiahnuť priznanie? V poriadku. Z dvesto osôb som zabil asi šestnásť, vrátane mojej manželky. Použil som pritom všetko, čo mi prišlo pod ruku. Ostatní sa pobili navzájom. Ak budeme mať šťastie, tak sa táto udalosť zapíše do histórie. Ak nie, tak…“

     Uškrnul sa. „Vy však pred žiadnym súdom svedčiť nebudete, pán komisár…“

     „Nie som komisár!“

     „Ani ním nikdy nebudete. Prakticky je už z vás mŕtvola. Pán doktor, ak chcete vidieť niečo skutočne zaujímavé, prezrite mu predlaktia.“

     Šimko prižmúril oči. Na okamih uvažoval, či to nie je trik, pasca. Napokon si sám vyhrnul rukáv na pravej ruke. Spod kože mu presvitali pulzujúce čierne žily.

     „Pán vyšetrovateľ, nechcete sa nám s niečím zdôveriť?“ potichu sa spýtal Lukáš.

     Pokrútil hlavou, v očiach sa mu mihol strach.

     „Zožerie vás to zaživa. Sám som si tým prešiel. Ak máte rodinu, bojujte s tým. Môžem vám pomôcť.“

     „O čom to, dočerta, rozprávate?“ vyhŕkol zmätený Fábry.

     „Kde to je?“ skríkol Lukáš, ignorujúc doktora. „Chcete, aby všetci zomreli?“

     „Doma,“ zašepkal Šimko a jeho mohutné plecia poklesli. „Da… dal… som to do pivnice.“

     „Vzali ste to z miesta činu?“

     „Áno. Bolo to kúsok odtiaľ… v kríkoch. Všimol som si tú vec ako prvý. Nikomu som nič nepovedal.“

     „S kým ste odvtedy prišli do styku? Dotkli ste sa niekoho? Kolegu? Náhodný okoloidúci?“ nástojčivo sa spytoval.

     „Rozprával som sa iba s kapitánom,“ vyhŕkol vyšetrovateľ. „A… mojou ženou. Len na chvíľku som odskočil domov. Bol tam aj môj syn, ale… nepamätám sa… prestaňte ma vypočúvať!“

     „Ak ihneď pôjdeme k vám, pokúsim sa to dať do poriadku,“ rozochvene odvetil Lukáš. „Kde bývate?“

     „Kúsok od mestskej plavárne Zátvor. Pán doktor, odviažte ho.“

     „Nezmysel,“ odsekol doktor. „Neviem, na akú hru ste tu pristúpili, ale ja toho súčasťou nebudem! Je to vrah! Zavolám vášmu nadriadenému a…“

     Zbledol, keď sa mu do boku bolestivo zavŕtala hlaveň pištole.

     Vytreštil oči a srdce sa mu šialene rozbúchalo.

     „Budeme potrebovať aj tabletky na spanie a nejaké oblečenie,“ dodal Lukáš. „Mrzí ma to, pán doktor.“

 

***

 

      …sa deje?! Prestaň! Nôž sa zaboril iba pár centimetrov od jeho dlane a drevo prenikavo zaprašťalo. Odklonil ďalší úder, ktorý mu mal rozdrviť lebku a zreval ako ranený tur. Zúfalo bojoval o prežitie a snažil sa pritom nezabiť…

      …krik jeho ženy sa vznášal vo vzduchu ešte dlho potom, ako si dolámala väzy pri páde z poschodia. Schmatol ju do náručia, ale oči mala slepé a ústa dokorán otvorené. Triasol ňou ako s handrovou bábikou…

     Musel som opäť odpadnúť, usúdil Lukáš.

     Prebral sa s hlavou zakliesnenou medzi operadlom a oknom. Sedel v aute na zadnom sedadle vedľa vyšetrovateľa, ktorý v ruke neprestajne zvieral pištoľ. Fábry sedel za volantom a opatrne viedol auto cez hustú premávku.

     „Rýchlejšie,“ súril ho Šimko.

     „Ste slepý?“ odvrkol Fábry. „Sme v kolóne.“ 

     Letmo pozrel do spätného zrkadla. Na okamih sa prestal sústrediť a len tak-tak stihol pribrzdiť, aby nevrazil do čierneho Fordu. Skrútil volant a vyšiel s autom na chodník, kde zastal. Práve sa chystal vystúpiť, keď ho Šimko schmatol za plece.

     „Čo to robíte?“ zasipel.

     „Pozrite sa cez zadné okno!“

     Vyšetrovateľ sa obzrel a od prekvapenia mu padla sánka. Na juhu sa obzor hmlisto, nezreteľne chvel a kopulovité mračná, dovtedy ešte snehobiele, sčerneli. Rástli a zapĺňali oblohu, pôsobili dojmom, akoby boli z iného sveta. Dokonca ani slnečné lúče ich nedokázali presvetliť.

     „Snaží sa nás to pohltiť,“ slabým hlasom zašepkal doktor. „Pre…“

     „Môžeme pokračovať?“ zvreskol Lukáš, až obaja naskočili od ľaku.

     Doktor ihneď poslúchol. Kým sa snažil zaradiť späť do premávky, Šimko sa otočil k Lukášovi.

     „Toto isté sa dialo aj predtým?“ spýtal sa dutým hlasom.

     „Áno.“

     „Ako to, že to ostatní nevidia?“

     Naozaj, okoloidúci kráčali ďalej za svojimi záležitosťami a nikto si nevšímal, čo sa deje na oblohe. Žiadne prekvapené pohľady, nikto si nevytiahol smartfón, aby si odfotil nezvyčajný prírodný úkaz.

     „Vyzerám azda ako odborník na paranormálne javy?“ odsekol Lukáš.

     „Myslím, že je najvyšší čas, aby ste nám povedali všetko. Dokončili svoj príbeh.“

     Vyšetrovateľovi sa triasol hlas a oči sa mu nepríčetne leskli.

     Stratil rozum, pomyslel si Lukáš, keď sa mu o spánok oprela hlaveň pištole.

     Váhal. Zvažoval svoje možnosti.

     Prst na spúšti sa zachvel, keď Lukáš jemne odtisol jeho ruku.

     „To nie je potrebné.“

 

***

 

     „Ako som už spomínal, ten prístroj sa mi nepodarilo zničiť. Pokúsil som sa zavolať svojej žene, aby som jej vysvetlil, čo sa stalo, ale márne. Mobil som mal vybitý, celý dom bol bez prúdu. Kontroloval som poistky, tie boli v poriadku. Vykašľal som sa na to a išiel po auto, aby som vyrazil za ňou. Vyjsť z garáže som však nemohol. Pri bráne stálo pár ľudí blokujúc výjazd. Boli to poväčšine susedia, ktorých som nikdy nemal príliš v láske.“

     Otriasol sa.

     „Boli… boli ako chodiace mŕtvoly. Neprestajne mľaskali a zízali na mňa vyhasnutými očami. Akoby stratili v sebe aj tú poslednú iskru ľudskosti. Telá bez duše. Od hrôzy som zmeravel a ledva som sa stačil v aute zamknúť. Nahrnuli sa do garáže. Chrčali a búchali po kapote a dverách, tak som v panike vyštartoval. Pár z nich som zrazil.“

     „Zomrel niekto?“ spýtal sa doktor.

     „A nie je to jedno?“ zamrmlal Šimko.

     „Skrátka som sa odtiaľ dostal,“ pokračoval Lukáš. „Tí… ľudia išli pomaly za mnou. Až vtedy som si uvedomil, že je vonku akosi neprirodzene ticho. Nejazdili žiadne autá, iba to moje. Na okolitých uliciach nebolo ani živej duše. A tá obloha! Bola absolútne čierna, neprepúšťala slnečný svit. Nebolo jasné, či je deň alebo noc. Napriek tomu som všetko videl jasne. Pripomínalo mi to zlý sen, z ktorého niet úniku.“

     „Počkajte!“ skríkol doktor. „To… to auto! Pred nami! Videli ste…“

     Lukáš sa nemienil nechať rozptyľovať. „Práve sa rozplynulo,“ pritakal. „Samozrejme. Aspoň môžete zrýchliť.“

     „Sú mŕtvi?“

     „Vystúpili z toku času,“ zamrmlal Lukáš.

     „Čo to omieľate?“

     „Dostanem sa k tomu. Keď som išiel po svoju ženu, uvidel som ju, ako beží po ulici. Bola úplne vydesená a dodriapanú tvár mala zakrvavenú. Zamieril som k nej, keď na mňa začala kričať, aby som ďalej nepokračoval. Zastavil som uprostred cesty a sledoval, ako sa za ňou hýbu ďalšie postavy. Mali v rukách kladivá, kosáky, hrable… zmocnil sa ma strach. Bolo zrejmé, že idú po nej. Bez váhania som to do nich napálil. Nesnažili sa uhnúť, boli ako roboty. Už mi na ničom nezáležalo.“

     …dvere sa prudko otvorili a ona naskočila dnu. Prudko sa k nemu pritisla a pokryla jeho tvár bozkami…

      „Išli po mne, nechápem prečo! Čo sa to tu deje?“

     „Už je dobre,“ tíšil ju. „Ideme domov.“

      …prižmúrenými očami naňho hľadela ako na blázna…

      „Tam? Domov?“ spýtala sa. „Čo tam skrývaš? Povedz mi!“

      …rozplakala sa…

      „Ideme za tým?“ vzrušene sa spýtala. „Za tým? Za tým? No tak, odpovedz! Za tým? Za tým? ZA TÝM?“

     Tentoraz sa mu spomienka iba mihla mysľou a bola preč. Nekonal sa žiadny výpadok, jeho spoločníci kratučké zaváhanie ani nepostrehli.

     „Odviezol som ju domov. Po ceste mi rozprávala, ako jej začali miznúť ľudia pred očami. Ďalší sa stávali čoraz agresívnejšími, dokonca aj jej vlastní rodičia. Odmietla mi povedať, čo sa s nimi stalo. Upozornila ma aj na to, že sa pokúšala dostať z mesta, ale neúspešne. Na niektorých uliciach prekročila neviditeľnú hranicu a opäť sa ocitla na tom istom mieste ako predtým.“

     Počas rozprávania sa autá okolo nich čoraz rýchlejšie rozplývali vo vzduchu. Takisto aj ľudia. Bledli. Ich telá strácali svoju štruktúru, rozpadali sa, mizli v priestore a čase. Budovy zostávali na mieste, len pôsobili oveľa nehmotnejším dojmom.

     To my sme prízraky v našom vlastnom svete, napadlo doktorovi. Mocne zovrel volant, až mu zbeleli kĺby na hánkach.

     „Za všetko môže teda ten prístroj?“

     „Čo iné?“ vyštekol Lukáš. „Ten nezničiteľný prístroj produkuje svoje vlastné energetické pole!“

     „Povedali ste, že pomôžete mne aj mojej rodine,“ hrozivo pripomenul vyšetrovateľ. „Máte plán?“

     „Niečo mi zišlo na um,“ vyhýbavo odvetil. „Budete mi musieť veriť.“

     „Ako ste zrušili pôsobenie toho poľa? Našli sme vás pobehovať pri Váhu úplne nepríčetného. Sekali ste do mŕtvych tiel, až kým ste neodpadli od únavy.“

     „Nedá sa len tak zrušiť,“ pomaly odvetil Lukáš. „Viete, doma som mal čas prebrať všetko so svojou ženou. Je to… teda bola to fyzička. Stihla si prezrieť ten predmet a usúdila, že ide o zbraň. Niečo také by mi nikdy nenapadlo, tá myšlienka mi prišla príliš bláznivá. Skôr som mal dojem, že som narazil na akýsi starodávny artefakt s fantastickou technológiou a neopatrnou manipuláciou spustil akýsi deštrukčný program. Zdôveril som sa jej so svojimi domnienkami, ale vysmiala sa mi. V tom čase som ju už musel pripútať o posteľ. Sama mi to prikázala. Začínala šalieť, ale oveľa pomalším tempom ako ostatní ľudia. Ženská myseľ zrejme odoláva pôsobeniu časového poľa lepšie ako mužská.“

     Vzdychol si. „Aspoň bola schopná so mnou komunikovať. Podľa jej názoru som ten prístroj nenašiel náhodou, ale stal som sa obeťou impulzov, ktorými ma ovládol. Niečo na princípe feromónovej pasce na hmyz. Úplne som stratil hlavu. Pôsobí to do určitej vzdialenosti, láka nás to do svojich osídiel. Pri určitom počte ľudí alebo uplynutí akéhosi limitu sa spustí program. Uzavrie nás to mimo času, z ktorého niet úniku.“

     Udrel päsťou do predného sedadla. „Pozoruje nás to! Baví sa na nás! Tým som si istý! Nechápal som, ako je možné, že moju ženu napadli jej susedia, keď sama neprišla do styku s tým zariadením. Trápilo ma to, lebo som si to nevedel vysvetliť. Stačilo, aby bola od toho prístroja v určitej vzdialenosti a ihneď sa stala sama prenášačom alebo zosilňovačom signálu, takže ďalší ľudia prišli o rozum.“

     Stíšil hlas. „Až kým nás nebolo dosť. Časopriestorová pasca sklapla a my sme dostávali zabrať. Ľudia sa vraždili na uliciach. Muži, ženy, deti. Bez rozdielu. Tí najsilnejší obklopili náš dom. Boli ako divoké šelmy, ale tisíckrát krvilačnejší.“

     „Prestaňte!“ zreval vyšetrovateľ a divo mával pištoľou. „Už mám toho dosť! Okamžite mi povedzte, ako sa z toho dostaneme!“

     „Najprv mi odovzdajte svoju zbraň,“ prikázal Lukáš. „Nemienim sa nechať zastreliť.“

     „Zabudnite!“

     „Čo si myslíte, že sa stane, keď dorazíme na miesto?“ odsekol Lukáš. „Ten prístroj má neuveriteľnú silu. Ohýba nielen čas a priestor, ale aj vašu myseľ! Zbláznite sa a môžete zabiť nielen mňa, ale aj celú svoju rodinu! To chcete?“

     „Zastreliť nás môžete aj vy!“

     „V tejto situácii som už bol! Viem, čo očakávať. To vy ste úplne bezmocný!“

     „Poslúchnite ho,“ vyštekol doktor. „Tá vaša zanovitosť nás môže stáť život!“

     Šimko bezmocne zavrčal, ale poslúchol. Hodil zbraň na sedadlo vedľa seba a zlostne zafučal. Lukáš ju ihneď vzal a strčil si ju do vrecka trochu priveľkých nohavíc, ktoré mu požičal Fábry.

     „K vašej otázke…“

     „Je mi trocha nevoľno,“ priznal doktor. „Cítite sa podobne?“

     „To je normálne,“ mrzuto odvetil Lukáš. „Za chvíľu to prejde, len čo sa vaše telo aklimatizuje. Pán Šimko, kde presne bývate?“

     „Budem vás navigovať,“ zašomral.

     „Potrebujeme sa tam dostať nepozorovane,“ vysvetľoval Lukáš. „Je to možné?“

     „Ak necháme auto na vedľajšej ulici, môžeme ísť cez záhrady našich susedov,“ vyhlásil Šimko. „Stačí prekonať pár plotov.“

     „Je k vám vidieť od ulice?“

     „Nie,“ pokrútil hlavou vyšetrovateľ. „Máme vysoký múr. Bezpečnosť a súkromie je u mňa na prvom mieste.“

     „Spomínali ste pivnicu. Aká je veľká? Dá sa zamknúť? Sú tam okná?“

     „Takmer celý dom je podpivničený, čo znamená nejakých šesťdesiat metrov štvorcových. Má iba malé okienka, dospelý človek cez ne neprelezie. Sú tam klasické železné dvere so zámkom.“

     „Výborne. Nájde sa u vás aj nejaký benzín?“

     „Mám odložených pár kanistrov. Načo vám je?“

     „Môže sa zísť,“ mykol Lukáš plecom.

     Ešte chvíľu pokračoval v otázkach a Šimko sa trochu upokojil. Napokon začal dávať pokyny doktorovi, až kým nevystúpili pri akejsi chátrajúcej budove. Vkročili na cudzí pozemok, a za chvíľu sa Šimkovi podarilo nájsť rebrík, ktorý chcel použiť na preliezanie plotov. Lukáš zas objavil šnúru na vešanie bielizne. Strčil si ju do vrecka a pokračovali ďalej. Starostlivo sledovali okolie a napäto striehli na akýkoľvek náznak nebezpečenstva.

     „Je tu také ticho.“

     Nikto Fábrymu neodpovedal. Na okolí nebolo ani živej duše, ovzdušie dýchalo dusivou prázdnotou. Neozývali sa vtáci ani hmyz, všetko mŕtvolne oťaželo. Ich vlastné kroky im zneli neprístojne a cudzo. Báli sa. Čoraz ťažšie sa im dýchalo a najmä doktorovi. Po tvári sa mu rinul pot, neprestajne sa vystrašene rozhliadal.

     „Už sme takmer tam,“ zamrmlal napokon Šimko. „Za týmto plotom je môj dom. Aký je ďalší postup?“

     „V dome máte len manželku a syna? Nikto iný s vami nežije?“

     „Nie.“

     „Ako sa volá váš syn a koľko má rokov?“

     „Ivan, má desať.“

     „Nájdeme ich a pokúsime sa im vysvetliť, o čo ide,“ potichu odvetil Lukáš. „Pripravte sa však na to, že vás nespoznajú a budú agresívni. V tom prípade ich spútame a dáme im tabletky na spanie. Takto budú v bezpečí, zatiaľ čo my zabezpečíme dom a vymyslíme, čo ďalej.“

     Počas rozhovoru sa od nich doktor nebadane vzdialil. Pokojne prišiel k rajčinám, ktoré sa opierali o hrubé drevené koly. Jeden z nich vytrhol zo zeme. Uškrnul sa a zamieril späť. Zbraň schoval za chrbát a v duchu si rátal každý svoj krok.

     Prvý. Druhý. Tretí.

     Pri čísle dvanásť sa jeden z mužov obzrel. Fábryho to neznepokojilo. Bol už príliš blízko, aby s tým dokázali niečo urobiť. Nevedel, čo sú zač, a bolo mu to jedno. Hnala ho iba jedna jediná myšlienka.

     Zabíjať.

 

***

 

     Lukáš sa omámene pozviechal na nohy. V hlave mu trešťalo od bolesti po tom, čo narazil do múru. Šimko ihneď zareagoval na nebezpečenstvo a odstrčil ho, aby ho Fábry neprebodol. Teraz sa tí dvaja váľali po zemi a zúrivo bojovali. Vyšetrovateľ síce krvácal z pleca, ale napriek tomu rýchlo získaval prevahu. Prevrátil doktora na chrbát a posadil sa naňho, pričom mu kolenami pritlačil ramená k zemi. Zdrapil ho za krk a mocne stisol.

     Starý doktor sa začal dusiť. Rukami udieral do zeme, vytreštené oči mal plné desu.

     „Nezabíjajte ho!“ vyhŕkol Lukáš. „Nevedel, čo robí!“

     „Iba ho trochu pridusím! Nestojím o to, aby nám opäť skočil po krku,“ zasyčal Šimko. V špinavom a dodriapanom obleku nevyzeral ani zďaleka tak impozantne a jeho brunátna tvár pripomínala zlostného opilca.

     „Máte predsa putá,“ pripomenul Lukáš. „Iba ho spútajte.“

     Po týchto slovách sa vyšetrovateľ trochu spamätal. Uvoľnil zovretie a o pár sekúnd mal doktor spútané ruky za chrbtom.

     „Necháme ho tu?“

     „To nemôžeme,“ odvetil znepokojene Lukáš. „Musíme ho vziať k vám.“

     Šimko bez okolkov schmatol doktora okolo pása a zdvihol ho nad úroveň hlavy. Jeho váha mu nerobila žiaden problém, nedbal ani na svoje zranené plece.

     „Počkajte, čo…“

     Cez dvojmetrový plot preletelo telo a s tupým buchnutím dopadlo na zem.

     Lukáš zbledol. „Zbláznili ste sa? Mohli ste mu zlomiť väzy!“

     „Prežije to,“ pokojne odvetil Šimko. „Pokračujeme?“

     Jeho zákerný pohľad sa Lukášovi ani najmenej nepozdával. Situácia sa mu začínala pomaly, ale isto vymykať z rúk. Nepredpokladal, že ich spojenectvo vydrží dlho a niečo také zrejme prišlo na um aj vyšetrovateľovi. Lukáš nezabúdal na pištoľ vo svojom vrecku. Bude ju v prípade nebezpečenstva schopný vytiahnuť z vrecka včas? Ak by sa proti nemu Šimko obrátil v tom najmenej vhodnom okamihu, mal by poriadny problém. Jeho rýchlosť a sila mu naháňali strach.

     Za každú cenu si ho musím udržať od tela, pomyslel si.

     „Tak čo, pán kurátor?“

     „Až po vás,“ zdvorilo ho ponúkol Lukáš, ale nikoho tým neoklamal.

  

***

 

     „Čo to robia?“

     „Privábilo ich to.“

     „Dokáže im to dávať príkazy?“

     „Možno.“

     Nazerali do obývačky, v ktorej vládlo prítmie kvôli stiahnutým roletám. Na gauči sedela mladá žena v domácich šatách a zasnene hľadela na svetielkujúci disk ležiaci na konferenčnom stolíku. Malý Ivan sedel vedľa nej s ústami dokorán. Po brade mu tiekli sliny, a podchvíľou zamľaskal. Zatiaľ ničím nedali najavo, že by vedeli o ich prítomnosti. Lukáš odtiahol vyšetrovateľa nabok a pošepky sa s ním radil. Jeho žena a dieťa síce pôsobili neškodne, ale on vedel svoje. Nehodlal nič riskovať.

     Keď vkročili do izby, atmosféra sa prudko zmenila. Žena prestrašene zvreskla a chlapec prudko vstal. V rukách mal nôž a pery sa mu triasli.

     „Odíďte!“ prikázal. Hlas ničím nepripomínal dieťa, znel netypicky hrubo.

     „Preboha!“ vzlykla jeho matka. „Ivan! Pusti ten nôž!“

     Ignoroval ju. Napäto striehol na blížiacich sa mužov.

     „Dávajte pozor na svoju ženu!“ skríkol Lukáš na vyšetrovateľa. „Ja ho zvládnem! Neublížim mu!“

     Kým to dopovedal, Ivan po ňom skočil rýchlejšie ako čakal. Urobil prudký výpad, ktorým sa mu podarilo porezať ho na stehne. Lukáš potlačil výkrik, rana ho viac pálila ako bolela. Pri ďalšom výpade odskočil dozadu a vo vhodnom okamihu schmatol nepríčetného chlapca za zápästia. Silno mu ich stisol a donútil ho pustiť nôž na podlahu. Chlapec sa skrúcal ako had, neustále kopal a hrýzol.

     Až so Šimkovou pomocou sa mu ho podarilo zviazať. Jeho žena stála v rohu miestnosti a neprestajne plakala, zatiaľ čo jej manžel odnášal syna do detskej izby, aby ho pripútal k posteli. Lukáš zatiaľ prikryl disk s dekou, až potom sa obrátil na nešťastnú ženu.

     „Ako sa voláte?“

     „Anita,“ vzlykla. „Čo sa to tu deje? Čo… čo je tá vec?“

     „Niečo, čo nás priviedlo do nešťastia,“ zachmúril sa. Podišiel k roletám a o kúsok ich povytiahol, aby do miestnosti vpustil o trochu viac svetla.

     „Nepamätám si, čo sa dnes dialo,“ vyhŕkla a podišla k nemu bližšie. „Vôbec nič.“

     Aj napriek jej slzám a neupraveným vlasom si všimol jej dych vyrážajúcu krásu. Krásne tvarované lícne kosti jej dodávali exotický nádych a mandľové oči pôsobili mäkkým a bezbranným dojmom. Pripadala mu ako bohyňa, pričom bola od neho o dobrých pätnásť centimetrov vyššia.

     Nechápal, ako mohol odporný a nafúkaný vyšetrovateľ získať takú ženu.

     „Volám sa Lukáš Ondrík,“ predstavil sa. „Skôr, než vám čokoľvek poviem, chcem, aby ste sa pozreli von.“

     Utrela si oči a pomaly prešla až k oknu. Videl, ako stuhla a zalapala po dychu.

     Obloha bola už takmer celá čierna.

     Od šoku sa jej podlomili nohy. Lukáš bol však pri nej skôr, ako stihla spadnúť. Podoprel ju a pozorne sa na ňu zahľadel.

     „Ste v poriadku?“

     „Slnko… je preč,“ zašepkala. „Žiadne hviezdy. Žiaden vietor v korunách stromov. Vzduch sa nehýbe. A to ticho!“

     Rozplakala sa.

     „To prejde,“ tíšil ju. „Všetko sa napraví, uvidíte.“

     „Ale…“

     „Okamžite ju nechajte na pokoji! Je to moja žena!“

     Zlostný hlas ich oboch poriadne zaskočil. Lukáš si znechutene uvedomil, že mohutný policajt sa dokáže zakrádať ticho ako leopard. Nepokladal za príliš múdre dráždiť ho, a preto ju pustil.

     „Takmer odpadla,“ bránil sa. „Človeče, upokojte sa.“

     „Nikto sa jej nebude dotýkať, rozumiete?“ nenávistne prskal. „Je len moja!“

     „Veď sa nič nedeje,“ otrasená Anita celá očervenela a pribehla k nemu. „Nevyvádzaj.“

     Zdvihol ruku a na moment sa zdalo, že ju udrie. O pár sekúnd sa však spamätal. Chlácholivo ju objal, ale oči sa mu stále hrozivo leskli.

     „Tvoj krk,“ zdesene hlesla, keď si uvedomila hustú sieť čiernych žiliek. „Čo sa to s tebou deje?“

     „Vysvetlite jej to,“ prikázal Lukáš. „Potom ju priviažte k posteli rovnako ako vášho syna. Nepotrvá dlho a bude nás chcieť zabiť.“

     „Čo budete robiť vy?“

     Zdvihol zo stola disk a zamával ním vo vzduchu. „Pracovať na riešení.“

 

***

 

     „Zhromažďujú sa?“

     „Áno.“

     „Koľko ich je?“

     Šimko si odkašľal. „Z toho, čo som bol schopný vidieť… desiatky. Okolo stovky.“

     „Čo robia?“

     „Zatiaľ nič. Iba krúžia okolo. Všetko som pozamykal.“

     „Kde je vaša žena?“

     „Pripútaná k posteli,“ odsekol. „Tie vaše otázky ma už nebavia. Koľko bude trvať ten váš experiment?“

     Stáli vo veľkej pivnici, kde okrem pár políc s fľašami vína a piva nebolo takmer nič iné. Lukáš postavil záhadný disk na prevrátený sud. Okolo neho sa rozprestierali maliarske potreby, ktoré vzal z detskej izby. Zúrivo miešal farby a v šere jeho postava vrhala nezreteľný tieň.

     „To vám nedokážem povedať. Moja nebohá žena spomínala, že spúšťačom poruchy časového spektra mohlo byť aj narušenie ochrannej vrstvy na disku. Tú maľbu som strhol, pamätáte? Mohlo sa niečo podobné stať aj v minulosti? Čelili tejto hrozbe už dávne civilizácie a podarilo sa im zvíťaziť? Vystupuje ten disk na povrch v pravidelných intervaloch a testuje naše schopnosti?“

     Oči sa mu leskli a hovoril čoraz rýchlejšie. „Obnovil niektorý z našich predkov maľbu a zakopal zariadenie na mieste, na ktorom sa nešťastnou zhodou okolností uskutočnia jedného dňa vykopávky? Ak áno, ja dokážem to isté.“

     „S detskými temperami?“ pochybovačne utrúsil Šimko. Mal chuť zdrapiť tohto umelca za krk a vymlátiť z neho dušu. V duchu si pripadal ako absolútny idiot, že počúva také sprostosti. Ale mal na výber?

     „Samozrejme. Som celkom schopný maliar. Dobrý, nie výborný.“

     „Musí to byť rovnaký obraz?“

     „Pochybujem,“ pokrútil hlavou Lukáš. „Podstatné sú vrstvy.“

     „Čím ďalej, tým menej tomu rozumiem.“

     „Sú veci na nebi i na zemi…“

     „… o ktorých tvoja veda ani nesníva,“ dokončil Šimko. „Hamlet. Prvé dejstvo, piaty obraz.“

     Lukáš ticho zahvízdal. „Prekvapili ste ma.“

     „Máte ma iba za sprostého policajta, ale teraz dobre počúvajte. Mám z vás zlý pocit. Naozaj zlý. Niečo mi tu nehrá, ale môžete si byť istý, že na to prídem.“

     Kurátor sa usmial. „Ani ja som k vám nezahorel sympatiami. Bohužiaľ, bez spolupráce to nejde. Ak by ste mi mohli podať tamtú plechovku, bol by som vám vďačný.“

     Len čo sa vyšetrovateľ obrátil, aby ju vzal z police, pocítil ostrú bolesť a závrat. Podlomili sa mu kolená a zrútil sa na zem. Snažil sa pozviechať, ale po ďalšom údere sa mu zatmelo pred očami.

     „Si ty ale húževnatý bastard,“ stihol začuť a viac o sebe nevedel.

 

***

 

K vedomiu ho prebrala až studená spŕška vody. Zakašľal a v okamihu bol opäť pri zmysloch. Ležal na studenej dlážke v pivnici a kurátor kľačal pred ním. Šimko sa snažil pohnúť, ale ruky aj nohy mal zviazané.

„Ty hajzel!“ vykríkol a začal sa divoko zmietať. „Okamžite ma pusti!“

„Dávaj si pozor na jazyk,“ upozornil ho Lukáš. „Čo si o tebe pomyslí tvoj syn?“

Šokovaný vyšetrovateľ si uvedomil, že hneď vedľa neho leží Ivan. „Za toto zaplatíš!“ zašepkal. „Čo si mu spravil?“

Lukáš otrávene pokrčil plecami. „Iba spí. Je v poriadku, neboj sa.“

„O čo ti vlastne ide? Prečo si ma spútal?“

„Pretože som chcel,“ odsekol Lukáš a ukázal na disk ležiaci na stole v kúte miestnosti. „Tamto je tá najúžasnejšia vec, akú som kedy videl. Keď som sa prebudil v nemocnici, bol som zúfalý pri myšlienke, že som to navždy stratil. Vieš, čo všetko sa s tým dá podniknúť? Pre človeka s predstavivosťou je to ako dar z nebies.“

     „Ty to nechceš ukončiť,“ svitlo vyšetrovateľovi. „Len si ma využil.“

     Na Lukášovej tvári sa zračilo iba chladné pohŕdanie. „Gratulujem, pán policajt.“

     „Čo s nami spravíš?“

     „Časová slučka sa dá zrušiť iba jediným spôsobom,“ odvetil kurátor. Vstal a položil disk do najtmavšieho kúta miestnosti. Vzal do rúk kanister s benzínom a začal rozlievať jej obsah po betónovej dlážke. „Myslím, že je ti úplne jasné, ako. Nie som žiaden netvor, neboj sa. Bude to rýchle a bezbolestné.“

     A potom jednoducho odišiel. Šimko za ním vrieskal, šalejúc od zúfalstva a spaľujúcej nenávisti. Usiloval sa vymaniť z povrazov, pretočil sa na bok a začal ich drať o nosný stĺp.

     Rýchlejšie!

     Bolo to ťažšie, ako čakal. Zápästia mal čochvíľa krvavé, ale uzol odolával.

     Rýchlejšie!

     Dvere do pivnice sa zrazu otvorili a dovnútra začal prúdiť zástup ľudí. Tvárili sa úplne nepríčetne, niektorí zúfalo plakali, ale väčšina mala v tvári zúrivý výraz zmiešaný s čudne túžobným pohľadom. Šimkovi pripadali ako nadrogovaní. Väčšinu z nich poznal. Susedia, pár kolegov z roboty a známi. Personál z nemocnice. Nevenovali mu ani pohľad, zhromažďovali sa pri disku a čosi mumlali.

     Pivnica bola takmer úplne plná, keď sa mu podarilo uvoľniť si ruky. Snažil sa postaviť, ale márne. Zakopávali o neho, tisli ho k múru. Od zúfalstva sa rozkričal, snažil sa plaziť pomedzi ich nohy. Jeho pľúca sa zúfalo dožadovali vzduchu. V poslednom vypätí síl sa postavil, ale k vchodu sa predrať nedokázal. Hustá masa tiel ho gniavila, rýchlo sa ho zmocňovala klaustrofóbia a panika. Vzduch bol čoraz ťažší a prenikavo páchol.

     Pot, moč… a benzín.

     Nesmieš to vzdať!

     Ovládol ho živočíšny strach, v ktorom úplne zabudol na svojho syna. Udieral do ľudí, sácal ich, snažil sa vynútiť si cestu. Vtedy vďaka svojej výške uvidel, že cez dvere už ďalší ľudia neprúdia. Stála tam iba drobná postava muža, ktorého znenávidel na smrť.

     Sme tu všetci, uvedomil si Šimko. On… on…

     Prestal bojovať a oči mal len pre Lukáša, ktorý vytiahol z vrecka malú škatuľku.

     „Ak to urobíš, budeš sa naveky škvariť v pekle!“ vykríkol policajt. „Zaprisahávam ťa… Skapeš!“

     Ozvalo sa škrtnutie a zápalka sa rozhorela jasným plameňom, v žiare ktorého na okamih uvidel Lukášovu tvár. Nezračila sa v nej ani kvapka ľudskosti, iba zvierací úškľabok.

     „Zbohom, komisár.“

      Dvere sa za ním zabuchli a v pivnici vzbĺkli dusivé plamene.

 

***

 

     Zobúdzala sa na nevýslovný zápach oškvŕknutého mäsa. V polospánku sa rozkašľala, až kým úplne neprecitla. Naplo ju na vracanie, iba sťažka prehltla. Okamžite si uvedomila putá, ktorými mala stále pripevnené ruky k posteli. Bolelo ju celé telo, akoby po nej prešiel parný valec. Šaty mala pokrčené a dohúžvané.

     „Haló!“ vykríkla. „Je tu niekto?“

     Začula dupot nôh a vzápätí do izby vtrhol Lukáš. „Chvalabohu, ste hore,“ vydýchol. Mal oblečený bledomodrý župan jej manžela a vlasy mal ešte mokré. V rukách rozpačito držal uterák.

     „Použil som vašu sprchu, ak vám to neprekáža.“

     „Ako dlho som spala?“

     „Šestnásť hodín,“ rozjarene odvetil. „Už je po všetkom.“

     „Ako po všetkom?“ nerozumela. „Kde je môj syn a manžel? Sú v poriadku? Vyriešili ste ten problém?“

     Sadol si k nej na posteľ a súcitne na ňu pozrel.

     „Milujete svojho manžela, Anita?“

     „Čo je to za hlúpu otázku?“ vyprskla. „Môžete ma láskavo uvoľniť z tých pút?“

     „Na stehnách máte modriny. Takisto aj na ramenách.“ potichu pokračoval. „Preto nosíte dlhé rukávy? Bil vás?“

     „Vy…“ od zdesenia na okamih stratila reč. „Vyzliekli ste ma?“

     „Bolo nám spolu dobre,“ usmial sa. „Počas spánku vyzeráte tak nevinne a vábivo. Neodolal som. Nebojte sa, bol som nežný, ozajstný gavalier.“

     Pery sa jej chveli a hnedé oči mala doširoka otvorené. Pripomínala bezbrannú srnku.

     „Ste blázon,“ zašepkala. „Čo ste spravili mojej rodine?“

     „Menší požiar v pivnici.“

     Vyhŕkli jej slzy a hodnú chvíľu sa zadúšala plačom. Myšlienka na to, že je jej syn po smrti, ju privádzala do najhlbšieho zúfalstva.

     „Len sa vyplačte,“ povzbudzoval ju Lukáš.

     „Čo odo mňa chcete?!“ zvreskla napokon.

     Spakruky ju udrel po líci, až sa mykla. „Nevrieskaj. Ešte nie. Teraz som ja pánom nášho času. Budem ťa mať kedy chcem a ako chcem. Až kým nezošalieš. Vtedy začne poriadna zábava. Keď som bol prvýkrát v časovej bubline, nevedel som, čo si počať. Muži sa rýchlo pomiatli, ale ženy… tie nie. Pár z nich si udržalo zdravý rozum na dostatočne dlhú dobu, takže som si s nimi mohol poriadne užiť.“

     Nevšímal si jej vzlyky a preklínanie.

     „Vieš, kým sú aspoň dvaja ľudia nažive, ten disk udržiava naše časovo-priestorové pole aktívne. Čas tu plynie inak. Jedna hodina tu sa rovná možno minúte v našom svete. Keď som sa predtým vrátil do reálneho času, bol som rozčarovaný. Ten disk ma totižto so všetkými mŕtvymi vrhol na jedno miesto, kde ma našli v bezvedomí so sekerou v ruke. Tou som, mimochodom, zavraždil poslednú ženu z môjho háremu. Prebral som sa v nemocnici úplne zmätený, zatiaľ čo sa váš muž zmocnil disku. Prialo mi šťastie. Stačilo zahrať menšie divadlo, a dostal som sa s jeho pomocou až sem. Vy ste len bonus, o akom by som mohol len snívať. Krásne ženy o mňa nikdy nejavili extra záujem. Chápem to. Nie som žiadny krásavec a meriam ledva meter šesťdesiat… jednoducho využívam príležitosti, aké sa naskytnú. Nikde nenájdem takú, aká ste vy. Čakajú nás týždne, možno mesiace rozkoší.“

     Túžobne sa dotkol jej stehna a ona zmeravela. Strnulo hľadela na jeho kostnaté ruky s čiernymi vystupujúcimi žilami.

     „Radšej ma zabite,“ zachrčala.

     „A pripraviť sa o toto telo?“ neveriacky sa spýtal. „Ani náhodou. Úplne zbytočne by som zabíjal všetkých v tomto čase.“

     „Môžem dostať aspoň pohár vody?“ skríkla.

      „Áno, iste,“ ochotne súhlasil. „Času máme dosť. Ale nezabúdaj, že s jedlom rastie chuť.“

     Odišiel a pod schodiskom opatrne prekročil meravé telo s neprirodzene vykrútenou hlavou. Zachichotal sa, keď si spomenul na hlasné puknutie doktorovej chrbtice pri páde zo schodov. Pripomínalo mu to zvuk, akoby niekto šliapol na hrubú vrstvu bublinkovej fólie. Rozveselilo ho to.

     V kuchyni nalial minerálnu vodu do pohára a sám si odpil priamo z fľaše. Pri ceste späť premýšľal nad tým, že pach obhorených mŕtvol je naozaj odporný. Uvedomoval si, že časom sa bude ešte viac zhoršovať.

     „Časom,“ vyprskol nahlas a potlačil chuť rozosmiať sa. O pár dní sa presťahujem s Anitou do vedľajšieho domu, uvažoval. Naše hniezdočko lásky. Budeme sa tam mať ako v rozprávke.

     V hlbokom zamyslení vošiel do spálne a na okamih sa zarazil. Inštinktívne vycítil, že sa čosi zmenilo. Skontroloval Anitu, ale tá mala stále ruky v putách a nenávistne naňho gánila uplakanými očami. Podišiel k oknu a pozrel von. Odľahlo mu, keď nikoho nevidel.

     Čoho sa bojíš? pomyslel si. Si tu len ty a ona.

     Myšlienka na jej telo ho úplne opantala. Pocítil silnejúcu erekciu a odložil pohár na parapet. Netrpezlivo strhol zo seba župan, odhaliac vychudnuté telo posiate čiernymi žilkami. Mykol plecom a otočil sa k Anite. Oči mala zavreté, odhodlaná na neho ani nepozrieť.

     „Priniesol som ti vodu,“ povedal zastretým hlasom. Vzrušenie ním lomcovalo, už sa nedokázal dlhšie ovládať. „Vidíš, aký som k tebe dobrý? Ak budeš poslušná, dostaneš aj najesť.“

     S rehotom jej vychrstol obsah pohára do tváre. Mykla sa a vzápätí ho pocítila na sebe. Dobýjal sa do jej úst jazykom, až sa zhnusene odvrátila. Hrýzol jej krk, zatiaľ čo jej rukami blúdil po tele a šaty trhal na franforce. V extáze sa zahľadel na jej nahé prsia a vtedy v boku pocítil akési bodnutie.

     Včela, pomyslel si.

     Ovládol ho náhly príval bolesti a slabosti. Z úst sa mu vydral tichý povzdych a zvalil sa vedľa svojej obete. Nechápal, čo sa deje. So začudovaním si prezrel pravý bok, na ktorom našiel otvorenú ranu, kúsok pod rebrami. Vytekala z nej čierna krv.

     Ako… kto?

     S pohľadom zahmleným od bolesti zaregistroval Anitu, ako si naňho obkročmo sadla. Nestihol sa ani začudovať, že je voľná. A už vôbec nemal šancu odvrátiť ďalšie bodnutie nožom. Len malátne sledoval, ako sa mu ostrá čepeľ zabodla hlboko do čriev.

     Zapišťal ako potkan vysokým tenkým hláskom. Zdvihol ruky, aby ju od seba odstrčil, ale proti zúriacej žene nemal ani najmenšiu šancu.

     „Áno, muž ma bil!“ vrieskala, zatiaľ čo mu párala brucho na franforce. „Ale takisto si ho podcenil aj ty, ty odporný krpatý hajzel! Putá, ktorými mi spútal ruky, mali odstránený zámok! Povedal mi, čo mám robiť, ak by sa to všetko zvrtlo!“

     Snažil sa čosi povedať, ale z úst mu vyšla len krvavá bublina. Telo sa mu párkrát zachvelo v posmrtných kŕčoch, ale ona neprestávala útočiť, až kým z neho nezostalo len krvavé torzo. Anita sa zvalila do prikrývok zmáčaných od krvi a horko sa rozplakala.

     Potom ju obostrela tma.

 

***

 

     „Choďte preč,“ poprosila zdravotnú sestru, ktorá jej odoberala vzorku krvi.

     „Hneď to bude, moja milá,“ usmiala sa sestrička. „S ničím si nerobte starosti.“

     „Choďte preč, choďte preč, choďte…“ bľabotala ďalej.

     „O chvíľku vám bude lepšie.“

     „Choďte preč, choďte preč, choďte preč, choďte preč…“

     Lucia Majská iba mykla plecom a uzavrela ampulku s krvou. Neznáma jej liezla na nervy, odkedy ju priviezli. Stále opakovala to isté, nevedela si spomenúť na svoje meno, ani odkiaľ je. Našli ju nahú a celú od krvi blúdiť na poli kúsok od Trnavy.

     Chúďa, pomyslela si Lucia, zatiaľ čo rýchlo vypĺňala žiadosť o krvný rozbor. Ktovie, čím si prešla.

     Napokon prešla do sesterskej izby, kde našla na gauči sedieť svoju mladú kolegyňu Kristínu. Pri pohľade na ňu si iba povzdychla. Nechápala, ako ju môže baviť neustále surfovanie po sociálnych sieťach. Viackrát jej to vyčítala, najmä keď mali náročnú službu.

     Dnešný deň bol však celkom pokojný a ona dostala chuť na kávu.

     „No?“ ozvala sa Kristína, zatiaľ čo nalievala vodu do rýchlovarnej kanvice.

     „Čo no?“ oborila sa na ňu Lucia.

     „Povedala čosi? Tá nová?“

     „Nie,“ odsekla a mimovoľne pozrela na nástenné hodiny. „Idú zle.“

     „Čo?“

     „Hodiny,“ zopakovala Lucia. „Musíme vymeniť batériu.“

     „No a čo,“ ľahostajne zamrmlala Kristína. Prečítala si novú správu na Messengeri, rýchlo odpísala a poslednýkrát ťukla na Odoslať.

  • Facebook
  • Twitter
  • Google+
  • Linkedin
  • Pinterest

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

It is main inner container footer text
HTML Snippets Powered By : XYZScripts.com
%d blogerom sa páči toto:

By continuing to use the site, you agree to the use of cookies. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close