Evan

Ukážka

A j napriek predstieranému sebavedomiu pocítil vo svojom vnútri malého, hryzúceho červíka. Čo ak výstrel niekoho priláka? Nebál sa zvierat ani ľudí. Len jednoducho nechcel bojovať v tmavom, neznámom teréne. V húštinách naňho mohlo čokoľvek striehnuť a jeho pozornosť bola po dlhom a namáhavom pochode otupená. Podľa máp by mal čochvíľa vyjsť z lesa. Orientácia podľa hviezd nebola úplne presná, ale nakoniec sa ukázala nesmierne efektívna, najmä ak bola jasná, bezoblačná noc. Za posledný rok sa naučil veľa vecí, ktoré mu pomohli prežiť. Strieľať, našťastie, vedel už predtým. Ostatné prišlo samé.
Od smrti jeho matky v Brne uplynul už dlhý čas, napriek tomu sa stále nevedel zbaviť omračujúceho pocitu viny.
Měl jsem odejít. Odejít! kričal hlas v jeho hlave každý deň.
Ako aj ostatní, ani on nerozumel, čo sa vlastne stalo. Televízor nikdy nesledoval, ale z internetu sa dozvedel o nepredstaviteľnom násilí, ktoré vypuklo všade na svete. Zväčša tieto správy písali ľudia, ktorí sa ocitli v blízkosti nepokojov. Správy boli chaotické a často si protirečili. Fotografie boli výrečné. New Orleans. Tisíce mŕtvol hnijúcich na uliciach. Paríž. Londýn. Veľkomestá padli za pol dňa. A to bola iba špička ľadovca. Vzplanutia nákazy sa zjavovali náhodne a bez akéhokoľvek vzorca. Rusko, Čína, Grécko, Turecko, Francúzsko a mnohé iné.
Argentína. Prvé znepokojujúce správy prišli práve odtiaľ, ale v dobe internetu, preplneného rôznymi konšpiračnými teóriami, si všetci mysleli, že ide o ďalší výmysel. Kto by už len, dočerta, bral vážne akési fotky mŕtvych ľudí, pripomínajúcich zombie? Bledé telá s jasne vystúpenými tmavými žilami, akoby v nich prúdila čierna žlč. U všetkých bol v otvorených očiach badateľný výraz slepej agresie